Evanjelisti

...boli ľudia, ktorí spísali Ježišov život učenie. Hlavným dôvodom bolo, že pri ústnom podaní by sa časom mnohé mohlo domotať, či nechtiac alebo zámerne upraviť. Zároveň bolo jasné, že priamo svedkovia udalostí nemohli byť pri ohlasovaní všade. Medzi komunitami a jednotlivcami tak začali kolovať listy (dopisy) ktoré sa stali dôležitou súčasťou šírenie viery. Dôležité je uvedomiť si, že si ani jeden z nich nebol vedomý toho, že píše nejakú knihu a už vôbec nemali tušenia, že raz sa ich slová stanú súčasťou Biblie. Pre nich bolo Bibliou to, čo my dnes poznáme ako starý zákon. Svoje Evanjeliá (EVANGELION, po grécky dobrá správa o víťazstve) písali ako dopisy ľuďom, alebo spoločenstvám, ktoré sa chceli o Ježišovi dozvedieť viac. 

Prečo len štyria?

Samozrejme že „Evanjelií“ vzniklo za prvé stáročia toľko, že by sa z toho dala postaviť chalupa aj s podkrovím. Mnohí hlásatelia v dobrej viere že budujú lepší svet, napísali svoje vlastné príbehy, no nevkladali tam skutočné udalosti, ale skôr svoje vlastné predstavy o Ježišovi. Tieto dokonca vznikali ešte tri storočia po smrti Ježiša. Mnohí autori týchto "Evanjelií" aby zvýšili dôveryhodnosť textu, nazvali ho podľa niektorej z kľúčových postáv zo života Ježiša. Vzniklo tak napríklad Evanjelium podľa Petra, Márie a mnohé ďalšie Uznané ale neboli, pretože nesplnili najzákladnejšiu vec. Ich autori Ježiša ani jeho učeníkov nepoznali ani nikdy nestretli a žili dlho po smrti posledných priamych svedkov udalostí. Tieto ich texty ale niesú bezcenné. Sú veľmi vzácnym historickým pokladom, ukazujúcim ako sa za prvé storočia vyvíjal pohľad ľudí na osobu Ježiša. Dnes tieto knihy voláme APOKRYFY (po grécky skryté texty).

Vráťme sa ale k tým štyrom, ktorých knihy sú pre nás hodnoverným zdrojom informácií o Ježišovi. Marek, Matúš a Ján ho poznali osobne a Lukáš, aj keď ho podľa všetkého osobne nikdy nestretol, stal sa blízkym spolupracovníkom ľudí, ktorí s ním strávili celé roky.

Hodnovernosť

Ako veriť nejakým príbehom, ktoré boli napísané ľuďmi pred tisíckami rokov? Nevymýšľali si? Nepreháňajú? Nie je to len rozprávka, ktorej hodnovernosť sa už dnes nijako nedá overiť?

Nuž odpoveď je veľmi jednoduchá a v podstate sama o sebe presvedčivá. Všetci štyria svoje texty písali v čase, keď ešte žilo veľa priamych svedkov udalostí. Nejedná sa len o samotných učeníkov ale aj o desaťtisíce ľudí, ktorí na vlastné oči videli Ježišove zázraky a uzdravenia a ktorí ho na vlastné uši počuli učiť. Ak by ktorýkoľvek z nich opísal vo svojom rozprávaní vymyslenú udalosť, ktorá sa nestala, celá jeho práca by bola očiernená, pretože sa stačilo opýtať kohokoľvek v Jeruzaleme, v Kaáne či na ktoromkoľvek inom z miest v  Galilei, Judei či Samárii, kde si Ježiša pamätali.

Môžeš síce napísať, že na breznianskom námestí stojí dvestometrový mrakodrap, no je to vec ktorá sa dá ľahko overiť a ako pisateľ takej správy budeš všetkým na smiech.

Symboly Evanjelistov

Každý jeden má svoj vlastný symbol  človeka (anjela), leva, býka a orla. Určite už tieto symboly poznáš a v tejto časti sa dozvieš, prečo je to tak.  Zobrazenia svätcov celkovo podliehajú kánonu, vďaka ktorému ich môžeš veľmi ľahko spoznať. Niekedy je tým atribútom (symbolom) to čím zomreli ako mučeníci (Sv. Pavol má meč, Vs. Peter kríž obrátený naopak) ale niekedy sú to symboly hovoriace o ich pôsobení (Sv. Terezka má ako symbol ruže, Sv. Peter kľúče, pretože v jednom Evanjeliu mu Ježiš povedal že mu zveruje kľúče od nebeskej brány)

Evanjelistov ľahko spoznáš, pretože majú často v rukách knihu (alebo zvitok) no zároveň aj symboly ktoré si v tejto kapitolke rozoberieme.

V podstate to vychádza už z textov proroka Ezechiela v Starom zákone (pár storočí pred narodením Ježiša)

Stalo sa v tridsiatom roku, štvrtý (mesiac), piaty deň mesiaca, keď som bol medzi zajatcami pri rieke Chobar, otvorili sa nebesia a videl som nebeské videnie. Piaty deň mesiaca – bol to piaty rok od zajatia kráľa Joachima – prehovoril Pán ku kňazovi Ezechielovi, synovi Buziho, v chaldejskej krajine pri, rieke Chobar; tam sa vzniesla nad neho Pánova ruka. – Videl som teda: Hľa, od severu prichádzal búrlivý vietor, veľký oblak a blčiaci oheň, okolo ktorého bola žiara, a z jeho stredu – zo stredu ohňa – čosi ako výzor lesklého kovu. Zo stredu tohto však podoba štyroch bytostí. Toto bol ich výzor: Mali podobu človeka, každá mala štyri tváre a každá štyri krídla. Ich nohy boli rovné, chodidlo ich nôh ako chodidlo nohy teľaťa, a leskli sa ako výzor lešteného kovu. Pod krídlami mali zo štyroch strán ľudské ruky a všetky štyri z nich mali tváre a krídla. Krídla sa im vzájomne dotýkali, pri chôdzi sa neobracali, každá kráčala pred svojou tvárou. Výzor ich tvárí však bol tvár človeka, potom tvár leva po pravej strane tých štyroch, ďalej tvár býka po ľavej strane tých štyroch a tvár orla … (Ez 1,1-10)

Už v starom zákone, stáročia pred narodením Ježiša totiž u niektorých prorokov nachádzame znamenia budúcich udalostí najme v súvislosti s príchodom Mesiáša (Ježiša) ktorý príde vyslobodiť a vlastným životom vykúpiť svoj ľud. Mnohí Židia si mysleli, že sa tým myslí iba ich národ, a preto napokon mnohí z nich Ježišovo učenie neprijali, no z mnohých textov vychádza že tým svojim ľudom Boh myslí celé ľudstvo. 

Svätý Matúš

Bol jedným z Ježišových dvanástich učeníkov, no pridal sa k nemu ako vyvrheľ a človek, ktorého pred tým ľudia nenávideli. Bol to mýtnik Lévi z príbehu v Evanjeliách, ktorý vďaka svojej pozícii vyberača daní bohatol okrádaním ľudí. Stretnutie s Ježišom ho na toľko zmenilo, že rozdal svoj majetok, napravil krivdy, ktoré spôsobil a stal sa jeho učeníkom. Práve pri jeho obrátení Ježiš povedal „Lekára nepotrebujú zdraví ale chorí.“

Ježiš ho totiž ešte ako mýtnika a hriešnika pri jednej príležitosti zavolal, aby si sadol k nemu a pre okolosediacich ľudí to bolo niečo nehorázne že pri svätom mužovi má zrazu sedieť taký hriešnik a podvodník. Ježiš to ale z ľudí vycítil, povedal tú zvláštnu vetu o lekárovi (sebe) a chorých (hriešnici) a aby to malo pre ľudí ešte väčšiu váhu, na záver dodal, že ten večer, potom ako sa ľudia rozídu, bude večerať v dome Léviho (Matúša).

Je reprezentovaný Anjelom alebo „človekom“, pretože evanjelium začína Ježišovým rodokmeňom a zdôrazňuje vstup Ježiša do tohto sveta predstavením rodovej línie “Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho.” (Mt 1,1) Svätý Irenej o tom píše “A tak toto evanjelium je evanjeliom Ježišovej ľudskosti. A tento charakter pokorného a mierneho človeka je zjavný v celom evanjeliu.” Čiže dôležité je zapamätať si že Matúš píše o Ježišovi ako o ČLOVEKU.

Čo robil a kde sa pohyboval Matúš po Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní, nie je zaznamenané v žiadnom hodnovernom prameni. Tradícia hovorí, že hlásal evanjelium v Perzii, Partsku, Arábii a v Etiópii. Neznámy je aj dátum a miesto jeho smrti. Väčšina autorov tvrdí, že zomrel v Etiópii, dal ho zavraždiť etiópsky kráľ Hyrtakus. Stalo sa to kvôli tomu, že Ifigénia, kráľova neter, sa obrátila na kresťanstvo vďaka Matúšovmu kázaniu a nechcela sa stať kráľovou manželkou, pretože zložila sľub panenstva. Kráľova zúrivosť sa teda obrátila proti Matúšovi. Matúšove pozostatky boli objavené v roku 1080 v Salerne v južnom Taliansku. Nevie sa, ako sa tam dostali. Umiestnili ich do chrámu, ktorý tam dal postaviť pápež Gregor VII.

Svätý Marek

Nebol Ježišovým učeníkom, pretože v tom čase bol ešte malý chlapec. Ježiša ale poznal. V dome jeho rodičov sa každý rok na Veľkú noc schádzali učeníci s Ježišom pri slávení „Poslednej večere pred vyslobodením z Egyptského otroctva v časoch Mojžiša“. To bola a do dnes je židovská Veľká noc, ktorú slávil celý život aj Ježiš.

Po večeri, keď sa Ježiš modlil v Gecemanskej záhrade bol zatknutý vojakmi. Marek tu opisuje na prvý pohľad bezvýznamnú epizódku, kedy sa tam objavil malý chlapec v bielom odeve (v plachte alebo nočnej košeli), vojaci ho chceli chytiť, no on sa im vytrhol z rúk a im ostala v rukách len biela látka. Marek tu vlastne opisuje svoj vlastný zážitok z tej noci. Keď vyrástol stal sa nasledovateľom Ježišovho učenia a spolu s ostatnými šíril na svojich cestách po svete vieru.

Je zobrazovaný s okrídleným levom pretože svoje Evanjelium začína opisom udalostí na púšti, čo je priestorom „LEVA“ a v texte priamo odkazuje na proroka Izaiáša, keď začína svoje evanjelium slovami: “Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna. Prorok Izaiáš napísal: “Hľa, posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on ti pripraví cestu.” (Mk 1,1-2) Hlas na púšti pripomína človeku revúceho leva a prorocký duch zoslaný na zem je vyobrazený krídlami zvieraťa. Lev tiež znamenal kráľovstvo, patričný symbol pre Božieho Syna.

Marek hlásal evanjelium spolu s Barnabášom a Pavlom. Z tejto prvej misijnej cesty sv. Pavla sa však predčasne vrátil do Jeruzalema. Potom sprevádzal Barnabáša na ostrov Cyprus. Takisto pôsobil v Ríme spolu so sv. Petrom a Pavlom.

Podľa tradície Peter neskôr kázal Marekovi, aby šiel hlásať evanjelium do Egypta. Hovoria o tom mnohé starokresťanské spisy. Marek založil cirkevnú obec v Alexandrii, stal sa tam biskupom.

Podľa tradície zomrel Marek mučeníckou smrťou – pohania ho raz ráno prekvapili pri bohoslužbách, uviazali mu povraz okolo hrdla a vláčili ho ulicami mesta, kým nezomrel. Veriaci ho pochovali v dedine Bucoli pri Alexandrii. Pri vpáde mohamedánov do Egypta v roku 828 preniesli dvaja benátski kupci jeho pozostatky do Benátok. Preto je dodnes LEV symbolom Benátok, je tam chrám a námestie Sv. Marka.

Svätý Lukáš

Ako jediný z Evanjelistov sa podľa všetkého nikdy s Ježišom nestretol. K viere sa dostal ako osobný lekár a priateľ Sv. Pavla, s ktorým prešiel väčšinu jeho ciest. Keďže veľmi pozorne vnímal udalosti počas prvých rokov šírenia viery, ako jediný z Evanjelistov napísal (akoby) pokračovanie Evanjelia. Túto jeho knihu poznáme ako SKUTKY APOŠTOLOV.

Po Pavlovej smrti (r. 67) Lukáš podľa tradície hlásal evanjelium v Dalmácii, Taliansku a Galii (dnešné Francúzsko). Niektorí uvádzajú, že sa dostal aj do Horného Egypta a Lýbie. Akým spôsobom zomrel, nie je isté. Niektorí hovoria, že vo veku osemdesiatštyri rokov ho zabili v Patrase v Grécku. Iní však tvrdia, že zomrel prirodzenou smrťou.

Je zobrazovaný spolu s okrídleným býkom. Tieto zvieratá sa celé stáročia v Jeruzalemskom chráme používali ako obeta. Prečo práve býk ako symbol? Svätý Lukáš začína svoje evanjelium oznámením o narodení sv. Jána Krstiteľa jeho otcovi, kňazovi Zachariášovi, ktorý vtedy slúžil v chráme. Lukáš ale v celom svojom Evanjeliu pripomína kňazskú povahu Ježiša a predovšetkým jeho obeť v závere Evanjelia, keď zomiera aby vykúpil ľudí. Kľúčovou myšlienkou Lukášovho Evanjelia je, že toho momentu museli ľudia za svoje hriechy prinášať obety v chráme a Ježiš svojou obetou vytvoril priestor definitívne odpustenie.

Svätý Ján

Ježišov najmilší učeník, bol zároveň najmladší zo všetkých. Kým ostatní už boli muži v dospelom alebo strednom veku, on bol ešte malý chlapec. Pri udalostiach Veľkej noci však prejavil nesmiernu odvahu. Kým ostatní učeníci boli v čase ukrižovania Ježiša zo strachu o život schovaní a dokonca sám Peter, ktorého Ježiš pripravoval na to že bude viesť cirkev tri krát zaprel že Ježiša vôbec pozná, Ján ostal s Ježišom a dokonca bol s Máriou v momente Ježišovej smrti a stál vedľa nej pod krížom.

Podľa tradície sa po vzkriesení Ján usadil v Efeze aj s Máriou, Ježišovou Matkou. Okrem Evanjelia napísal tri listy a Apokalypsu (Zjavenie apoštola Jána), ktorá je poslednou knihou Biblie. V nej opisuje blízke udalosti, ktoré mali nasledovať no v závere sa venuje aj opisu druhého príchodu Ježiša na konci čias. Založil viacero prvokresťanských spoločenstiev v Malej Ázii. Ako jediný z apoštolov nezomrel mučeníckou smrťou, hoci ho na rozkaz cisára Domiciána hodili do suda s vriacim olejom. Potom musel odísť do vyhnanstva na ostrov Patmos. Zomrel až okolo roku 100 v Efeze vo vysokom veku. Je patrónom Malej Ázie (dnešné Turecko)

Je vyobrazený spolu s orlom. Evanjelium začína vznešeným úvodom, ktorý akoby v podobe básne pôsobil VZLETNE.

“Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali.” (Jn 1,1-5). A neskôr dodáva: “A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. ” (Jn 1,14).

Ján sa na rozdiel od ostatných Evanjelistov vôbec nevenuje Ježišovmu detstvu. Namiesto toho v opise Ježišových dlhých rozhovorov (napríklad s Nikodémom alebo samaritánkou) vysvetľuje podstatu Ježišovho učenia. Ježiš sa v Jánovom Evanjeliu označuje za “Cestu, Pravdu a Život” a každý, kto ho prijíma, bude mať s Ním večný život.

"Záhada" obrazu poslednej večere

Možno poznáš film "Da Vinciho kód" ktorého ústrednou témou bolo, že na obraze "Posledná večera" zachytil maliar Leonardo Da Vinci okrem učeníkov aj Máriu Magdalénu. Ak si obraz pozorne všimneš, zistíš že je tam za stolom postava Ježiša, jedenásť postáv učeníkov z brzdami a jedna zvláštna postava tesne pri Ježišovi bez brady, a s omnoho jemnejšími črtami. Ľudia ktorí milujú záhady a odhalenia veria, že práve táto postava je Mária Magdaléna.

Argumentom sú práve jemnejšie črty postavy. V skutočnosti tu chcel umelec zachytiť fakt, že Ján bol v tom okamihu v chlapec, kým ostatní učeníci boli zrelí dospelí muži. Kto čítal Evanjeliá zaroveň vie že to ani inak byť nemôže.  Ak by totiž tou postavou nebol Ján, kde potom je ten Ján -učeník, ktorého mal Ježiš tak rád? Je možné aby chýbal pri najdôležitejšom momente ich spoločnej cesty učeníkov s Ježišom? 

Na záver článku o evanjelistoch je ešte možno dôležité dodať, že každý z nich písal svoj "dopis o dobrej správe" (Evangelion) iným adresátom. Práve preto sa tak veľmi odlišujú. Kým jeden z nich písal svoj text ľuďom žijúcim v Grécku a cítil potrebu vysvetliť každý pojem či udalosť, iný tomu vôbec nevenoval pozornosť, keďže písal pre ľudí žijúcich v Judei a necítil potrebu vysvetľovať geografické súvislosti či kultúrne zvyky a z textu dokonca miestami priamo vychádza že pri písaní počíta s tým že čitateľ bol možno aj priamym svedkom niektorých udalostí.