Prvé storočia kresťanstva

Prenasledovanie Kresťanov pokračovalo aj v nasledujúcich dvoch storočiach. Nie vždy bolo tak intenzívne a nenávistné ako za čias neslávneho cisára Nera. Boli desaťročia, kedy mala ríša omnoho vážnejšie problémy než títo „vyznávači nového jedného božstva“. Na druhej strane boli aj cisári, ktorí boli natoľko osvietení a múdri, že ani oni sami v Kresťanoch nevideli nič zlé.

Kresťanov bolo navyše tak mnoho, že postupne boli v úplne všetkých spoločenských vrstvách od otrokov cez remeselníkov, kupcov až po patríciov (niečo ako stredovekí šľachtici) a dokonca Kresťania boli aj medzi senátormi (niečo ako dnešní poslanci v parlamente).

Zázračný dážď

O tom ako veľmi bolo Kresťanstvo rozšírené hovorí aj jedna konkrétna udalosť z druhého storočia. Písal sa rok 172 a cisár Marckus Aurelius viedol niekoľkoročné ťaženie proti Markomanom a Kvádom žijúcim v tom čase na území dnešného Slovenska. Duna tvoril prirodzenú hranicu Rímskej ríše, no tieto národy zo severu čím ďalej tým viac prekračovali hranicu a napádali tamojšie rímske dediny a mestá na území ríše (v dnešnom Rakúsku a Maďarsku).

V tom roku sa jedna časť armády obrancov dostala do obkľúčenia, a keďže bol nesmierne teplý a suchý deň a oni ostali odrezaní od vody hrozila im fatálna porážka. Hovorí sa že práve na modlitby kresťanov, ktorí boli medzi vojakmi sa spustil hustý dážď a obrancovia boli zachránení.

Konštantín a kresťanstvo

Vládol v čase, keď ríša bola rozdelená na štyri samostatné časti. Pôvodný zámer bol, aby štyria vládcovia efektívnejšie viedli krajinu, no už po krátkom čase sa to zvrtlo na dlhotrvajúce vojny. Konštantín sa mal stretnúť v bitke pri rieke Tiber so svojim nepriateľom Maxentiom. Noc pred bitkou sa mu snívalo že jeho armáda zvíťazí ak namiesti zástav légií a jednotiek pôjdu jeho vojaci do boja pod znamením kríža. Konštantín, to urobil a bitku v ten deň napokon vyhral.

Krátko na to, v roku 313 v Miláne vydal listinu, ktorá zaručovala kresťanom náboženskú slobodu. Tento dokument voláme Milánsky edikt. Sám ešte vtedy nebol kresťanom, no jeho matka Helena áno

Sv. Helena

Konštantínovo neskoršie rozhodnutie prijať kresťanstvo za svoju vieru bolo možno ovplyvnené aj tým že Helena bola kresťankou od mladosti. Keď sa Konštantín sal cisárom, podnikla niekoľko ciest do Svätej zemi (na miesta, kde sa odohrali príbehy okolo Ježiša. V Jeruzaleme, na mieste ukrižovania Ježiša a rovnako v Betleheme na mieste kde sa Ježiš narodil v tých prvých rokoch slobody kresťanov vznikli prvé chrámy. Helena z Jeruzalema priniesla časť kríža, na ktorom bol Ježiš ukrižovaný a z Betlehema do Ríma doniesla časť dreva z jasličiek v ktorých bol Ježiš uložený a ktorý nasledovníci zachovali a 270 rokov si ho predávali z generácie na generáciu.

V Ríme vtedy postavili chrám Santa Maria Magiore (Panny Márie snežnej, keďže v čase dostavby chrámu niekedy na konci mája začalo snežiť) a práve tam túto relikviu nájdeš aj dnes.

Nícejský koncil a „Vyznanie Viery“

Konštantín si uvedomoval, že kresťanstvo je tak neuveriteľne rozšírené, že tvorí doslova nový, pevný pilier Rímskej ríše. V samotnom kresťanstva ale už vtedy nastávali nezhody a rôzne pohľady na Ježiša a vieru. Konštantín potreboval Cirkev jednotnú a pevnú a tak v roku 325 zvolal koncil v meste Nicea (dnes v Turecku). Koncil je stretnutie biskupov a kardinálov, na ktorom sa diskutuje o aktuálnych problémoch Cirkvi a na konci takého stretnutia vždy vydajú dokument, ktorý je záväzný a platný pre všetkých.

V tom čase prevládali dva základné rozkoly v nazeraní na Ježiša a vieru. Ariáni  (pomerne veľká časť vtedajšej Cirkvi) napríklad verili že Ježiš nieje súčasťou Boha ale je len jeho nástrojom alebo poslom (niečo ako proroci). Ďalšou vtedajšou „odbočkou“ bol smer zvaný „Gnostický dualizmus“. Jeho vyznávači verili že svet sa delí na dobro (duchovný svet) a zlo (hmotný svet). Zachádzalo to až tak ďaleko že vyznávači tohto smeru verili že všetko hmotné, vrátane ľudského tela je zlé a hriešne. Z prvých riadkov v Biblii ale vieme, čo je na konci opisu každého jedného dňa stvorenia napísané... "...a Boh videl že je to DOBRÉ".  Nikde v Biblii neje zmienka že hmotné je zlé a len duchovné dobré. Zároveň je Biblia plná správ o tom, že Boh je pôvodcom všetkého stvorenstva. Z toho koncilu vzišiel dokument, ktorý vo veľmi skrátenej a ľahko zapamätateľnej forme zhŕňa všetko to podstatné, čo naša viera znamená... VYZNANIE VIERY.

Stalo sa súčasťou každej omši a poznáš ju práve z toho okamihu medzi Bohoslužbou slova a Bohoslužbou obety. Každá veta a každé slovo tam mala a má svoje miesto.  Radí sa medzi mdlitby, no v pravom slova zmysle to modlitba nieje, keďže pod modlitbou chápeme priamy rozhovor s Bohom a vyznanie sú skôr slová o Bohu. 

Od Agapé k omši v dnešnej podobe

Keď Ježiš pre svojich učeníkov zorganizoval každoročnú „Poslednú večeru“,každoročne pripomínali udalosti okolo Mojžiša a vyslobodenia z Egypta, vieš presne ako to prebiehalo. Poznáš tie slová z omši... „Vzal chlieb, lámal ho a dával svojim učeníkom...“ Čiže bola to v podstate obyčajná večera. Čítali sa možno udalosti o prechode anjela smrti v predvečer odchodu Izraelitov z Egypta, možno iné časti Biblie a potom bola samotná večera. Takto nejako to robili aj prví nasledovníci Ježiša a ich nasledovníci najbližšie storočia.

Kresťanov ale bolo stále viac a z malých komunít zrazu boli tisícové zhromaždenia. Tam niekde je pôvod Sv. omši tak, ako ju poznáme dnes. Za zmienku ešte stojí, že sedenie v kostole je pomerne nový vynález a sprvu to boli jednoducho obrovské prázdne priestory pre stojacích poslucháčov. Rovnako len od nedávna (od polovice 20. storočia) je oltár tam kde ho poznáš. Pred tým bol oltárom tá stavba, ktorá je v kostole úplne v predu. Dnes je tam Bohostánok, v ktorom je Eucharistia.

Kňaz pred tou zmenou po II. Vatikánskom koncile stál počas premenenia chrbtom k ľuďom a samotý obrad bol po latinsky. Odpovedať samozrejme tým pádom vedeli spravidla iba miništranti, a často ani oni nevedeli čo hovoria. Stávalo sa tak že ľudia boli od udalosti samotného premenenia do značnej miery odstrihnutí. Vpredu prebiehal obrad, a niektoré z babiek si dajmetomu zvrtli dva desiatky ruženca.

Samotná myšlienka bola dobrá. Kňaz vysluhoval sviatosť oltárnu na čele ľudu, ktorý bol za ním. Zmena ale priniesla niečo výnimočné. Oltár (tentoraz už stôl uprostred svätyne) sa postavil tak, aby premenenie prebiehalo medzi kňazom a ľuďmi. Tým že sa obrad nevykonával po latinsky ale v reči ľudí sa stali ľudia priamo účastní toho čo sa odohráva.

Maxentiova (Konštantínova) Bazilika

Vedľa svetoznámeho Rímskeho námestia “FORUM ROMANUM“ sa nachádza aj na dnešné pomery veľká stavba. Cisár Maxentius ju postavil ako veľké kryté zhromaždisko.

Slúžila ako tržnica, no zároveň ako zhromaždisko v prípade vyhlasovania nových zákonov či oznamov rímskemu ľudu.  Keď sa Kresťanstvo stalo hlavným náboženstvom Ríma, Konštantín túto stavbu premenil na kresťanský chrám. Pod pojmom „BAZILIKA“ sa začali stavať podobné veľké priestory pre tisícové zhromaždenia na obradoch po celej ríši a dnes už pod tým pojmom nevnímame tržnicu či zhromaždisko, ale veľký (fakt že veľký) kresťanský chrám.