Od počiatku sa kresťanstvo šírilo priam závratnou rýchlosťou. Prvé dve generácie kresťanov očakávali veľmi skorý druhý príchod Ježiša o ktorom viac krát sám hovoril a tak žili v komunitách pripravených na túto skorú udalosť. V mnohých spoločenstvách napríklad predali všetok svoj majetok a žili v komunite, kde je všetko všetkých, pretože majetku a vlastníctvu neprikladali žiadny zmysel, keďže tento hmotný svet za chvíľu skončí. Spoločenstvá ale prechádzali zmenami, a postupne to boli obyčajní ľudia žijúci v obyčajnom svete obklopení veriacimi i neveriacimi.  Mali prácu, rodinu, spoločenské postavenie... Jediné v čom sa líšili bola ich hlboká viera, ktorú prežívali v každodennosti a za ktorú v prvých storočiach často zaplatili vlastným životom.

Bol to ale profánny (obyčajný) svet, v ktorom starosti bežného života mohli zatieniť túžbu žiť čím bližšie k Bohu.

Otcovia púšte

Otcovia púšte alebo inak púštni otcovia boli kresťanskí mnísi ktorí od prvých storočí žili v odľahlých oblastiach v Egypte, Sýrii alebo Palestíne.  Motivácie boli rôzne, no predovšetkým ich všetkých spája túžba po hlbšom, mystickom spojení s Bohom.  V bežnom živote, kde je práca, rodina a množstvo bežných starostí i radostí to ale nešlo tak ako si predstavovali. Predovšetkým si uvedomovali že ticho a samota je priestorom, kde môžu počuť Boží hlas.

Jedno staré japonské príslovie hovorí že „Keď chceš počuť trávu rásť, musia vtáky stíchnuť“ a jeden múdry grécky filozof zas povedal „Keď hovoríš, nepočuješ vlastné myšlienky“. V podstate obe múdrosti opisujú to isté. Jedine v tichu, kde nemusím reagovať na podnety od iných ľudí môžem počúvať svoje vnútro. V tom mojom vnútri tým v samej podstate môžem počuť Boha, ktorý ku mne hovorí.

Okrem toho aj vlastné telo človeka môže svojimi potrebami odvádzať pozornosť od načúvania Bohu. Pôst a prísna askéza sa tak stali jednou z ciest ako sa dopracovať k duchovnej dokonalosti.

Títo mystici (ľudia ktorí počujú a poznajú tajomstvá) spočiatku žili ako pustovníci (sami). Ich život ale inšpiroval mnohých ďalších a tak k niektorým z nich sa začali pridávať ďalší a začali vznikať prvé takéto uzavreté komunity, kde žili v tichu a prísnej disciplíne tela.

Pokiaľ takto žil pustovník úplne sám bol to EREMIT. Pokiaľ sa k nemu pridali nasledovníci (žiaci), už to bolo spoločenstvo a týmto prvým mníchom hovoríme CENOBITI. Tým ako žili položili základ kresťanského mníšstva, západného aj východného. Prvým púštnym otcom bol svätý Anton Veľký. Ďalšími boli napríklad Makárius Egyptský, Pachomios Veľký, Mojžiš Etiópsky, Makárius Alexandríjsky, Ján Kasián, Izák Sýrsky a veľké množstvo ďalších. Tento život od počiatku priťahoval aj ženy mystičky. Medzi Matky púšte sa radia napríklad Synkletika, Sára a Teodora.

Apoftegmy

Keďže títo ľudia v extrémnom odlúčení od ruchu okolitého sveta mali nielen kontakt s vlastnými myšlienkami ale reálne boli bližšie k Bohu ako bežní kresťania zavalení množstvom iných podnetov. Dnes tomu hovoríme že mali priestor na MEDITÁCIU. Ich múdrosť a premyslenosť každej vety bola tak úplne prirodzená a mnohí ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev k týmto mystikom chodili po rady nielen o vzťahu k Bohu ale aj o zvládaní bežných starostí života. Žiaci a nasledovníci týchto otcov púšte ich myšlienky zapisovali a tie dodnes poznáme pod pojmom „Výroky Otcov púšte! (po grécky apoftegmy).

Anton pustovník

Nachádzame sa v Egypte na prelome tretieho a štvrtého storočia. Kresťanstvo je ešte prenasledované, no príchodom cisára Konštantína na trón sa všetko mení a rokom 312 sa Kresťanstvo stáva oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše.

Anton vyrastal v Alexandrii. Jeho rodičia boli urodzení (mali vysoké postavenie vo vtedajšej spoločnosti) a boli veľmi bohatí kresťania a aj on a jeho mladšia sestra boli vychovávaní kresťansky. Keď mal 20 rokov, obaja rodičia zomreli. Po smrti rodičov sa staral o svoju sestru. Prevzal aj rozsiahly rodinný majetok. Keď jeden deň počul v chráme slová z Matúšovho evanjelia (Mt.19,21) predal svoj majetok, časť venoval sestre a zvyšok pre chudobných. Rozhodol sa, že bude slúžiť Bohu a odišiel do púšte. Podobne ako Ježiš na púšti aj on bojoval s démonmi. V podstate to bol prirodzený jav. Akonáhle na sebe začneš pracovať, prídu pokušenia, skúšky, zlyhania či otázky o zmysle námahy.

Postupne sa okolo neho začalo zhromažďovať stále viac mladých mužov. . Jeho cieľom bolo priblížiť sa k Bohu, no zároveň si uvedomoval že ľudia ho nielen nasledujú ale predovšetkým obdivujú. Keďže mu veľký obdiv ľudí prekážal, odišiel hlboko do púšte.

Anton bol známy ako veľmi prívetivý a láskavý k ľuďom no vyhýbal sa heretikom (ľuďom s poprekrúcanou vierou do nesprávnej podoby), najmä Ariánom. O nich, a ich vzťahu k hmotnému svetu už vieš. Keďže považovali za dobré len duchovné a všetko telesné a hmotné vnímali ako dielo ZLA, je logické že práve pustovníctvo a rodiace sa mníšstvo týchto pomýlených veriacich veľmi lákalo. Bolo tým pádom nevyhnutné, že s nimi Anton prichádzal do kontaktu. Svojim učením bol ale omnoho ďalej. Hmotný svet nepovažoval za zlý. Za zlé považoval ak tento hmotný svet odpútaval ľudí od Boha. Aj sám Ježiš zdôrazňoval že človek pripútaný k majetku je ďaleko od Boha.

Pri Antonovi je ešte veľmi dôležitá jedna vec. Napriek tomu, že žil na púšti ďaleko od sveta, obdivoval ho aj cisár Konštantín Veľký a neskôr Konštantínovi synovia. Známe sú napríklad dopisy, v ktorých sa s ním ako mužom viery a veľkým mystikom radí. Napriek drsnému životu uprostred púšte a asketickému prístupu k telu sa Sv. Anton dožil veku 105 rokov

Svätý Benedikt

Bol rímsky občan z bohatej a vysoko postavenej rodiny. Jeho otec bol nielen bohatý ale aj veľmi vzdelaný človek a vlastnil množstvo kníh (čo vtedy nebolo tak bežné). K vzťahu ku knihám a vzdelaniu viedil aj svojho syna.

Benedikt získal vzdelanie v školách v Ríme, no cítil že jeho cestou nie je obyčajný profánny život. Odišiel ako pustovník do samoty a viedol asketický život v Sabínskych horách. (blízko Ríma)

Jeho životná filozofia inšpirovala mnohých ďalších a začali vznikať prvé komunity, ktoré ho nasledovali. Striedavo žil ako pustovník (EREMIT) a ako predstavený pustovníkov (CENOBITOV), a v roku 529 založil prvý samostatný západoeurópsky kláštor (Monte Cassino) v Kampánii cca 130 km južne od Ríma. Bolo to prvý raz, čo žili Cenobiti (o vtedy mnísi) podľa spísaných pravidiel (regulí).

Od tiaľ sa benediktínsky rád rozšíril po celej Európe a ovplyvnil aj všetky ostatné vznikajúce rády. Regule, ktoré zaviedol Benedikt sa stali vzorom pre regule iných reholí

V rámci Benediktových regulí bola napríklad zahrnutá povinnosť vzdelávania sa. Nestačilo žiť podľa evanjelia. Pre Benedikta bolo veľmi dôležité aby to boli vysoko vzdelaní ľudia, ktorí budú šíriť nielen vieru ale aj vzdelanie. Kláštor sa stal vzdelávacou inštitúciou a smerom do okolitého sveta.  Mal dve oddelenia: vonkajšie (určené na vzdelávanie laikov – synov bohatých feudálov) a vnútorné (na vzdelávanie mníchov).

Keďže sv. Benedikt si neobyčajne vážil antickú literatúru, dával odpisovať (v podstate rozmnožovať) nielen biblické a náboženské texty ale aj diela antických filozofov a vzdelancov zo všetkých oblastí ľudského poznania.

Majáky v rozpadnutom svete

V roku 476 nášho letopočtu zanikla západná Rímska ríša. Do Európy prišli nové národy z ktorých niektoré západnú civilizáciu z časti prijali, iné sa stali skôr dôvodom jej rozpadu. To čo nasledovalo mnohí historici nazvali dobou temna. Fungujúci svet západnej civilizácie sa doslova rozpadol, aby z jeho prachu vznikli nové krajiny. V tom všetkom úpadku sa na mnohé poznatky starého končiaceho sveta nenávratne zabudlo a vzdelanie ako také sa popri priorite „prežiť“ dostalo úplne na okraj. Práve kláštory sa tu stali dôležitým majákom poznania v čase temných storočí. Inšpirovaní regulami zakladateľa Sv. Benedikta sa benediktíni okrem šírenia Evanjelia naďalej venovali zhromažďovaniu, uchovávaniu a prepisovaniu diel starého poznania. Práve vďaka ním poznáme slávne diela Aristotela, Sokrata, Platóna a mnohých ďalších múdrych ľudí antickej doby.

Pokračovanie cesty

Rovnako ako za života Benedikta aj všetci jeho nasledovníci pôsobili aj smerom von z kláštora a zakladali kláštorné školy pre laikov (čiže ľudí, ktorí neboli kňazmi ani mníchmi). Prirodzene, reholí je nespočetné množstvo... Dominikáni, Františkáni či Jeziuti, a aj keď základ svojej filozofie čerpali práve od Sv. Benedikta, každá z reholí má iné zameranie a ciele. Napríklad Saleziáni sa venujú vzdelávaniu a šíreniu viery medzi deťmi a mládežou.

Benediktíni dnes

Najbližší kláštor Benediktínov je neďaleko Zvolena, v Sampore. Aj oni žijú prácou, modlitbou a neustálim vzdelávaním sa. Okrem toho rovnako aj oni fungujú aj smerom k laikom. Časť kláštora je KLAUZÚRA, čiže uzavretý priestor, kam môžu ísť len členovia rádu, a časť DOM HOSTÍ je vyhradený pre návštevníkov, ktorí sem môžu prísť a nejaký čas žiť v spoločenstve s rehoľníkmi.

Od každého hosťa záleží, čo od pobytu v kláštore očakáva a potrebuje. Niektorí prídu, aby tu prežili niekoľko dní v tichu a tým pádom v hlbšej prítomnosti s Bohom. Iní sem prídu aby s rehoľníkmi nejaký čas reálne žili (vrátane spoločných modlitieb a práce v kláštore). A potom sú takí, ktorí sem prídu aby načerpali nielen vnútorný pokoj ale aj nové poznanie formou prednášok a rozhovorov. Taký pobyt dnes voláme Duchovné cvičenia (Exercície)