Koniec Rímskej ríše a „Nový svet“

Pod pojmom „Sťahovanie národov“ rozumej dobu, ktorá svojou rýchlosťou a veľkosťou presahuje všetko, čo si Európa do tých čias pamätala. Za čias najväčšej slávy Rímskej ríše vyzeral svet nasledovne... Celé Stredomorie, celá západná Európa a polovica strednej Európy až po Rieky Rín v dnešnom Nemecku a Dunaj (u nás) žili národy ako súčasť Rímskeho sveta.

Za týmito hranicami sa rozprestierali územia Germánskych kmeňov a konkrétne u nás Markomanov, Kvádov a mnohých iných. Náhlym a masívnym príchodom nových národov z východu sa celá „stará“ Európa doslova rozpadla.

V roku 395 sa stará podoba Rímskeho sveta začala meniť. Ríša sa rozdelila na dve časti Západnú, ktorá si naďalej zachovala titul Rímska a na východnú, ktorú dnes poznáme pod názvom BYZANCIA.

Kým Byzancia (Východná ríša) si udržala akú takú stabilitu, západná ríša začala pomaly umierať. Z Ázie prichádzali do Európy stále nové národy a slabnúca ríša už nedokázala chrániť tak veľké územie ako kedysi, a postupne sa začala zmenšovať... vzdávať niekdajších dŕžav až napokon prišiel rok 476 po narodení Ježiša (čiže nášho letopočtu) kedy Rím definitívne padol...

no... padol... ľudia žili, pracovali, mesto Rím stále stálo, no z centra sveta sa stalo len pramálo dôležitým mestom rozpadávajúcich sa pomníkov starej slávy. Bola to doba zo začiatku veľmi zložitá. Národy a krajiny, ktoré dnes poznáš sa v tej dobe ešte len rodili. Niektoré vznikali, iné zanikali. Na našom území sa napríklad na počiatku stredoveku usadili naši predkovia, Slovania. Franský kupec Samo (v 7. storočí)  im pomohol v boji proti Avarom a prvý raz tu vznikla krajina Slovanov, ktorú neskorší kronikári nazvali SAMOVA RÍŠA. Nuž a za pár storočí tu bola iná, väčšia ríša Slovanov, ktorá od kronikárov dostala meno VEĽKÁ MORAVA.

Zaujímavosťou je, že národy ktoré sem prichádzali postupne prijímali Kresťanstvo ako svoje náboženstvo. Prvotná ničivá sila prichádzajúcich nájazdníkov sa postupne menila na usadlíkov, ktorých panovníci prijali krst a vo svojich kráľovstvách a kniežatstvách podporovali vznik kláštorov a chrámov.

Pribina

PRIBINA (vládol v rokoch 825-833) ...bol práve ten kápo čo tu u nás na Slovensku naplno rozbehol. Za krátky čas dokázal zjednotiť všetky kmene západného, stredného a severného Slovenska. Keďže túto novú veľkú krajinu spravoval zo svojho sídla v NITRAVE (dnes Nitra), poznáme ju pod názvom NITRIANSKE KNIEŽATSTVO.

Veľký svet na západe si v tom čase pramálo všímal čo sa deje v lesoch za východnými hranicami Franskej ríše a tak z dobových kroník vieme o Nitrianskom kniežatstve len veľmi málo. Omnoho viac nám povedali archeologické nálezy celých hradísk. Naši predkovia boli napríklad veľmi zruční remeselníci a stavitelia. Šperky ale aj kovové časti odevu ako spony, pracky či výstroje pre jazdcov na koni boli vždy úžasným umeleckým dielom.

Po staviteľoch tých čias nám rovnako ostalo množstvo úžasných pamiatok, no keďže to bol svet staviteľov -tesárov, väčšina hradísk bola postavená z dreva. Najprv ešte musíme trochu čeknúť že čo to vlastne hradiská sú. Dnes pod slovom hrad rozumieme kamennú stavbu, ktorá na vysokom nedostupnom skalnom brale ohuruje do ďaleka svojou nedobitnosťou... teda ak to práve nie je zrúcanina, ktorú už niekto dobiť stihol. Nuž a v prvom rade to bolo sídlo miestneho pána a jeho vojakov.

Hradisko je niečo trochu iné. Časy starých Slovanov boli dosť nepokojné a tak si podobne ako už poznáš napríklad z doby bronzovej alebo z čias Keltov, stavali opevnené dediny. Hradisko je teda práve takáto opevnená dedina. Samozrejme že tu v prvom rade býval miestny pán so svojou družinou, no zároveň tu našli bezpečný domov aj remeselníci so svojimi rodinami či mnoho obyčajných ľudí. Ak chceš zažiť atmosféru Slovanského hradiska z tých dávnych čias, odporúčam HRADISKO BOJNÁ. Podľa archeologických vykopávok tu napríklad zrekonštruovali vstupnú bránu ale aj niektoré z domov.

O NITRE A MORAVE

 Do kroník západného sveta sa Pribina dostal v roku 828. Cisár zvaný ĽUDOVÍT NEMEC v tom roku tiahol so svojou armádou na východ proti Bulharom. Sprevádzal ho aj salzburský arcibiskup Adalrám, ktorého Pribina pozval do svojho sídla v Nitrave. Adalrám tu vysvätil prvý kamenný kresťanský kostol. V tom čase bol mimochodom sám Pribina ešte pohanom (čiže veril v starých bohov svojich predkov). Neskôr ale aj on prijal kresťanstvo, možno aj preto že jeho manželka pochádzajúca z Bavorska bola kresťanka. Každopádne za jeho vlády sa svet starých Slovanov veriacich v Perúna, Vesnu či Morenu postupne začal vytrácať a Nitrianske kniežatstvo sa stávalo kresťanským.

Na západ od jeho kniežatstva (tam kde dnes nájdeš Českú republiku) sa postupne z rovnako malých kmeňov začalo rodiť ďalšie kniežatstvo. Poznáme ho ako Moravianske a v podstate dodnes východnú časť Českej republiky poznáme ako Moravu.

V rokoch 830 až 833 sa Nitrianske a Moravianske kniežatstvo ocitli vo vojne o nadvládu a keďže Moravianske knieža MOJMÍR I. nakoniec zvíťazil, Pribina musel so svojou družinou z krajiny odísť. Nejaký čas žil vo Franskej ríši ako hosť cisára Ľudovíta Nemca. Ten mu v roku 839 daroval územie v dolnej Panónii (dnes Maďarsko) a sídlom jeho nového kniežatstva sa stal hrad BLATNOHRAD. Dnes tam nájdeš najväčšie maďarské jazero BALATON, ktorého názov je práve odvodený od názvu Pribinovho hradu.

Veľká Morava

...Takže Pribina so svojim synom Koceľom a družinou odišiel a usadil sa za Dunajom, v krajina ktorú za čias Ríma a aj po tom neskôr poznali cestovatelia pod názvom  „Panonia“. My sa ale z územia dnešného Maďarska prebrodíme cez Dunaj naspäť k nám pod Tatry...

Knieža Mojmír I. (833-846) Bol ako už vieme knieža a tak isto ako Pribina u nás, aj on na Morave chcel zjednotiť miestne kmene aby tak vedeli spoločne odolávať nepriateľom. Ono... čo si budeme...samozrejme že ani Mojmírovi ani Pribinovi nešlo len o bezpečnosť a blaho ľudí. Boli to v prvom rade mocní muži, ktorí si chceli udržať svoju moc.

Ono to s tým Mojmírom u nás na Slovensku síce začalo rinčaním mečov, no celý zvyšok jeho vlády bol obdobím mieru a budovania novej, mocnej a kresťanskej ríše. Počas svojej vlády už s nikým neviedol vojnu a dokonca pozval franských misionárov aby tu šírili novú vieru. Mojmír zomiera v roku 846.

Knieža Rastislav (846-870)  Samotný Mojmír sa s Franskou ríšou snažil žiť v mieri. Bolo to logické... Je predsa lepšie mať za svojimi hranicami mocného spojenca a priateľa než protivníka. Po jeho smrti v roku 846 zasadol na jeho trón jeho synovec Rastislav. 

To už bol znovu svet, v ktorom Franskej ríši záležalo na tom, čo sa deje za ich hranicami. Mnohé chceli vyslovene riadiť a keďže Rastislav nejaký čas aj žil na dvore Ľudovíta Nemca, mali pocit že cez neho môžu v podstate Veľkú Moravu ovládať. Rastislav chcel ale krajinu, ktorá nebude patriť nikomu cudziemu, v ktorej budú oni sami rozhodovať o svojom osude. Dva krát sa sem k nám dokonca Ľudovít vybral aj so svojou armádou, zakaždým sa ale domov vrátil s dlhým nosom. Rastislav bol vo svojej krajine obľúbený a s pomocou ostatných veľmožov zakaždým nepriateľov vyhnali.

Pre nás je ale Rastislav zaujímavý a dôležitý hlavne pre niečo iné. V roku 862 poslal do Byzantskej ríše k cisárovi Michalovi III. poslov s veľmi dôležitou prosbou. Franskí misionári boli síce fajn, no málokto rozumel tomu čo ohlasujú, navyše boli z krajiny, ktorá chcela Veľkú Moravu ovládať a často to robila aj cez nich. Rastislav teda poprosil cisára Byzantskej ríše aby mu poslal misionárov, ktorí budú ohlasovať novú kresťanskú vieru v ich reči. Michal III. vybral dvoch bratov z mestečka Solún a tí sa vybrali na dlhú cestu.

V roku 863 dorazili Konštantín a Metod na Veľkú Moravu.

Konštantín cestou zostavil písmo, HLAHOLIKU. V nej preložil do Staroslovienčiny Bibliu. Naši predkovia tak všetko to dôležité už počuli aaaa hlavne mohli aj čítať vo svojej rodnej reči.   Konštantín mimochodom na konci svojho života vstúpil do kláštora a keďže tam človek príjme nové meno, do dnes ho poznáme ako Cyrila. Pochovaný je v Bazilike Sv. Klementa v Ríme. Knieža Rastislav už navyše nebol na Franskej ríši závislý ani v tomto. Tá sa ale nevzdala a s pomocou Rastislavovho synovca Svätopluka I. Rastislava zajali. V roku 870 zomiera ako väzeň v kláštore v Bavorsku.

Kráľ Svätopluk I. (871-894)

Narodil sa v roku 830. Svoju vládu začal síce dosť nešťastne, keď zradil strýka Rastislava, stal sa ale najväčším panovníkom Veľkej Moravy. Poďme ale po poriadku. Vo chvíli keď vydal Rastislava Frankom sa už videl ako Knieža. Stalo sa však to, že tí sem dosadili dvoch svojich vlastných grófov. Oni ale krajinu a ľudí tak drancovali že sa strhlo veľké povstanie a Slovieni si za svojho panovníka zvolili knieža Slavomíra, príbuzného Svätopluka. Frankovia si uvedomili že to presolili a o Veľkú Moravu prídu.  Sami mocného Slavomíra poraziť nemohli a tak požiadali o pomoc Svätopluka.

On sa ale napokon so Slavomírom spojil a Frankov z krajiny vyhnali. V roku 871 sa stal vládcom Veľkej Moravy a za pár rokov svoju ríšu zväčšil tak že siahala od hraníc dnešného Nemecka po dnešné Slovinsko. To už nebola tá malá moravienka na hraniciach Veľkej Franskej ríše ale veľká a mocná krajina. Frankovia so Svätoplukom nakoniec uzavreli mier ako s rovnocenným panovníkom a dokonca mu udelili titul KRÁĽ, čo bolo odvodené od mena najväčšieho franského cisára Karola Veľkého.

Od vtedy sa mimochodom u Slovanov používa slovo Kráľ. Svätopluk zomrel v roku 894 ako veľký kráľ najväčšej ríše akú do tých čias Slovieni mali.

 Mojmír II. (894-907)

Možno poznáš povesť o troch prútoch. Zomierajúci kráľ Svätopluk si dal zavolať svojich troch synov a dal im zlomiť zväzok troch prútov. Ani jeden z nich to nedokázal. Keď však zväzok rozmotal a každému dal jeden prútik, poľahky to zvládli.

Chcel im tým ukázať, aké dôležité je držať spolu... nerozdeliť mocnú ríšu kvôli hlúpym sporom a túžbe po moci. V povesti ale aj v skutočnosti sa však stalo presne to. Slávna a mocná ríša sa blížila k svojmu zániku.

Z kroník Franskej ríše vieme iba o dvoch z jeho synov. Ten tretí sa zrejme do hlúpeho zápasu o moc nezapojil a tak mu kronikári nevenovali pozornosť. Najstarší syn Mojmír II. sa stal následníkom trónu. Jeho mladší brat Svätopluk II. ale tiež túžil po moci a postavil sa proti nemu.  Dokonca sa spojil s Frankami a ich veľká armáda vtedy zničila veľkú časť  krajiny.

Mojmír II. nakoniec túto armádu porazil a Frankovia stihli akurát vyslobodiť Svätopluka II. z obkľúčenia na jednom hradisku odviezť ho do bezpečia v Bavorsku. Zrejme dúfali že ho ešte použijú v boji o Veľkú Moravou, no tam sa správy o ňom strácajú.  Franská ríša a v podstate aj Veľká Morava stáli už v tom čase pred omnoho väčšou hrozbou, a úplne prestalo záležať na tom, kto je väčší šéf.

Od východu tiahli nomádske Turecké a Onogurské kmene, a pod ich tlakom sa Veľká Morava postupne rozpadla. O jej zániku sa v kronikách nedočítame nič. Franskí ale aj Byzantskí kronikári v súvislosti s príchodom nových národov písali skôr o vlastných krajinách a Veľká Morava akoby sa rozplynula v oblakoch času.

...podoba Európy sa opäť raz úplne zmenila.

Z kroník ešte vieme že sa najprv od Veľkej Moravy Oddelili Česi a neskôr Franská ríša obsadila Panoniu (dnešné Maďarsko). V Salzburskej kronike sa ešte dočítame o „veľkej nešťastnej bitke pri  Brezalauspurcu“ (pri Bratislave) kde sa Frankovia pokúsili zastaviť postupujúcich nomádov.

Napriek tomu že Frankov z Franskej ríše bolo omnoho viac, bitku katastrofálne prehrali. V tom čase už bola Veľká Morava minulosťou a jednotliví miestni veľmoži v snahe nájsť si miesto v meniacom sa svete stáli v tej bitke na oboch bojujúcich stranách. Podľa niektorých zdrojov práve v tejto bitke zahynul aj  Mojmír II.

Čo by sme mali poznať...

Svet Veľkej Moravy netrval tak dlho ako iné veľké ríše. Dalo by sa povedať že vetko sa to v podstate odohralo počas života jednej až dvoch generácií. Kultúrne to ale bol nesmierne bohatý svet a ostalo nám po ňom mnoho vzácnych miest a predmetov...

MIKULČICE a KOSTOLÍK V KOPČANOCH

Už vieš že v tej dobe sa predovšetkým stavali hradiská. Neboli ale zriedkavé ani skutočné mestá. Na brehoch rieky Moravy vyrástlo veľké mesto s množstvom kostolov a podľa všetkého to bolo práve to miesto odkiaľ vládli panovníci svojej ríši.

Mesto v ťažkých časoch zaniklo, doslova zmizlo z povrchu zeme a časom sa naň úplne zabudlo. Na okraji tohto mesta stál kostolík Svätej Margity Antiochíjskej a keďže v jeho blízkosti neskôr vznikla dedina Kopčany, kostolík pripadol farnosti. Rieka Morava sa v roku 1993 stala hranicou medzi Českou a Slovenskou republikou.

Na českej strane nájdeš rozsiahly Archeoskanzen so základmi všetkých tých úžasných stavieb a rovnako veľkú expozíciu o živote v časoch starých Slovanov. Jedinou stojacou stavbou je ale kostolík na slovenskej strane rieky Moravy. Uprostred polí si tak žije svoje spomienky a pripomína nám zašlú slávu hlavného mesta.

KRÍŽ Z VEĽKEJ MAČE

Pri archeologickom výskume hradísk sa samozrejme našlo nesmierne množstvo úžasných predmetov svedčiacich o veľkom talente tvorcov.

Tento krížik nie je síce gravírovaný ani vykladaný diamantmi, napriek tomu je slávny práve vďaka svojej jednoduchej kráse. Od roku 1993 do 2008 ho mimochodom poznali v podstate všetci, pretože sa ocitol na vtedajšej slovenskej desaťkorunáčke.

KOSTOLÍK V DRAŽOVCIACH

Je nenápadný ROMÁNSKY kostolík a až pôjdeš po diaľnici popri Nitre, uvidíš ho na horizonte v mieste kde končí hrebeň vrchu Zobor.

Že ten kostolík na horizonte pochádza z veľmi dávnych čias vedel a videl každý, nedávne výskumy ale ukázali že skutočne pochádza ešte z čias Veľkej Moravy.