Najprv prečo to prapodivné slovo... Keď túto úžasnú krajinu začali navštevovať starovekí Gréci, nazvali ju „Mezopotámia“...(Medziriečie alebo krajina medzi riekami. Obyčajne sa totiž všetky staroveké civilizácie začali rozvíjať okolo veľkej rieky. Bolo to logické. Dalo sa po nej v celku rýchlo cestovať a obchodovať, bola zárukou toho že bude voda na zabezpečenie úrody a v neposlednom rade, tie veľké rieky mali tú vlasť že sa raz do roka vyliali z brehov a každým rokom rieka priniesla úrodné naplaveniny, v ktorých bola úroda ešte lepšia. Tu ale boli tie rieky dve. EUFRAT a TIGRIS... preto „Mezopotámia“ Pre Grékov to bolo niečo úžasné... krajina obklopená dvoma životodárnymi riekami...

Čo by sme o Mezopotámii mali vedieť?

Obyvatelia: Sumeri... najstarší historický národ sveta. V podstate neprišli do ľudoprázdnej krajiny. Ľudia tam žili tisícky rokov pred tým, stavali mestá v čase keď ešte nestáli ani pyramídy v Egypte, pestovali obilie, venovali sa remeslám no a samozrejme viedli malé i veľké vojny medzi sebou navzájom. Sumeri ale boli prvý národ ktorý môžeme nazvať „staroveká civilizácia“. Ich prvé obrázkové písmo nájdené v meste Uruk malo 900 znakov. Mimochodom dokázali ho dať dokopy pred 6000 rokmi čiže 4000 rokov pred našim letopočtom. O tisíc rokov neskôr ho zjednodušili a vytvorili písmo klinové (o tom potom  ) Dejiny Sumerov končia 2000 rokov pred našim letopočtom, keď ich v Mezopotámii vystriedali Elamiti, Amorejci a Akkadčania ktorí ale od Sumerov prevzali takmer všetko... klinové písmo, kultúru a aj jazyk. Akkadčania napríklad mali svoj vlastný, úplne odlišný no na zapísanie dôležitých vecí alebo pri bohoslužbách používali Sumerčinu.

Najznámejšie mestá: Ur, Uruk, Nipur Eridu a omnoho neskôr mesto Babylon

Epos o Gilgamešovi: Najstarší román sveta o hrdinovi, ktorý putuje a hľadá odpoveď na otázku „čo je v živote najdôležitejšie“ Spísali ho v roku 1700 pred našim letopočtom (čiže pred 3700rokmi) no samotný príbeh je omnoho starší

Chamurapiho zákonník: Alebo ináč „Chamurapiho stéla“ Do kameňa vytesaný reliéf s veľkým podstavcom. Na reliéfe je panovník ako od Boha dostáva spísaný zákon. Na podstavci je vytesaných 282 zákonov. Je to najstaršia zbierka zákonov na svete. V podstate jeho hlavným mottom je „Oko za oko , zub za zub“

Jedna z najstarších múdrostí sveta: V Babylone nájdená tabuľka s nápisom „Kamkoľvek pozrieš, všade sú ľudia rovnako hlúpi“

Zikkurat: Chrám pripomínajúci pyramídu... najznámejšie boli v mestách Ur, Uruk a v Babylone (o zikkuratoch viac trošku neskôr)

Tehly: používali buď pálené tehly, čiže tehly ktoré po vysušení na slnku piekli v obrovských peciach, alebo... čo bolo bežnejšie, nepálené tehly, čiže také ktoré iba vysušili na slnku a stavali. U nás spájame tehly maltou. Tam v dávnej Mezopotámii ich spájali smolou... v podstate asfaltom, ktorého tam vždy bolo neúrekom. Dodnes sa práve tam ťaží najviac ropy na svete.

Vynálezy z Mezopotámie ktoré dodnes nikto netromfol:

Totálka najdôležitejším by sa mohlo zdať písmo, no je tu ešte jedna... omnoho dôležitejšia vec KOLESO. Áno to títo naši Sumeri vyhútali. Dodnes ešte nikto nevymyslel nič užitočnejšie. No a je tu ešte jeden vynález... rozdelenie dňa na 24 hodín, s ktorých každá má 60 minút a tie majú 60 sekúnd. Toto normálne dali dokopy ľudia už na úsvite čias.

Za všetko môže tráva

No fakt...  Musím to ale uviesť na pravú mieru.

Kto boli ľudia Mezopotámie? No najprv to boli lovci a zberači plodín ktoré vyrástli samy. Tu sa ale prvý krát v dejinách stalo že človek začal nielen chovať zvieratá ktoré hneď po love nezjedol ale navrch všetkého začal robiť vec medzi inými tvormi veľmi zriedkavú. Začal sám sadiť a pestovať plodiny... Toto bol veľmi dôležitý objav ...doslova zlom, pretože práve preto mohli vzniknúť prvé mestá. Veľa lovcov pokope (myslím tisíce) mohlo len málokde žiť pretože by logicky nemali už po prvom týždni čo loviť a čo jesť.

Keď ale objavili možnosť chovať zvieratá a navyše pestovať obilie zrazu to už možné bolo. Mohli vzniknúť veľké mestá kde žili tisíce ľudí PRETOŽE ...jedni pestovali obilie, druhí z neho piekli chlieb, ďalší boli zase machri na stavbu domov, výrobu zo železa... už nemusel každý vedieť všetko ako kedysi v tej malej pravekej skupinke lovcov. Tu ak niekto len vyrábal tehly, aj tak mal čo jesť, pretože vyrobil tehly za ktoré si mohol od pestovateľa „kúpiť jedlo“ prípadne za tie tehly dostať niečo malé a vzácne... zlaté či strieborné a zase zato si mohol kúpiť čo len chcel. Okej ...peniaze ešte na objavenie čakali ale tam niekde to vtedy začalo.

A za všetko môže tráva. Obilie je totiž naozaj druh trávy, ktorý si ľudia za tie tisíce rokov postupne vyšľachtili tak, aby im priniesla čím viac úrody.

Tak isto to napríklad bolo aj na opačnom konci zemegule, v strednej a južnej Amerike, kde ľudia objavili KUKURICU, čo je tiež vlastne druh trávy. Rovnako aj tam vďaka objavu pestovať kukuricu a potom nasýtiť veľa ľudí postupne vznikla civilizácia v ktorej bol niekto iba vojak, iný iba roľník, ďalší iba zlatník či staviteľ. Za stáročia vďaka tomu stihli vzniknúť veľké civilizácie Inkov, Májov, Aztékov či ľudí z planiny Nazca. Stihli postaviť veľké mestá... teda si ich občas aj navzájom búrať vo vojnách. Stihli objaviť písmo, výrobu šperkov a mnoho iného. Teda tu treba dodať že stihli nakoniec aj zaniknúť a stať sa dávnou zabudnutou minulosťou, ktorú dnes archeológovia objavujú. A predstav si že pár stoviek kilometrov na východ, v pralesoch Amazonky zatiaľ žili a v podstate ešte aj dnes stále žijú kmene ľudí v praveku. Niektorí domorodci v Amazonii sú ešte aj dnes pravekými lovcami divožijúcich zvierat a zberači darov pralesa. Či už v tej vzdialenej Amerike alebo aj v Mezopotámii všetko v podstate začalo objavom „pestovať“. Až vtedy sa pokrok začal zrýchľovať. Jasné, postupne ľudia zistili že pestovať sa dá aj kadečo iné, no jedine obilie (v prípade Ameriky kukurica) boli plodinou, ktorá sa dá pestovať v obrovských množstvách.

Jednoducho za všetkým ...je tráva.

Písmo

To je veľmi zaujimavá kapitolka Mezopotámie, pretože práve tu v podstate vzniklo. Najprv to bolo, podobne ako v Egypte písmo obrázkové... čo slovo, to obrázkový symbol.

Postupne sa tu ale vyvinulo písmo KLINOVÉ. Jeho princíp spočíval v tom že mali paličku, ktorá mala na jednej strane okrúhly koniec a na strane druhej tvar špicatého trojuholníka... klinu.

Touto paličkou vtláčal do hlinenej doštičky text, ktorý sa potom vypálil v peci. Mezopozámci písali tak radi že by sa nám z pohľadu dnešného človeka zdalo že tým boli až posadnutí.

Pritom uskladniť také kvantum doštičiek nebola žiadna sranda. Napríklad keby Rowlingová žila v Babylone, kompletné vydanie Harryho Pottera v klinovom písme na hlinených doštičkách by zabralo priestor možno aj troch-štyroch školských tried. Archeológovia našli celé tony záznamov od súpisov úrody, dopisov bežných ľudí či panovníkov až po príbehy z ktorých najznámejší je EPOS O  GILGAMEŠOVI.

No a ako je možné že to vieme prečítať? Ako je možné že dokážeme čítať písmo ktoré sa už nepoužíva tisíce rokov? Civilizácie sa prekrývajú a kým jedna si pamätá posledné roky inej, susednej, tak sama sa o pár storočí stane minulosťou v spomienkach inej civilizácie. Stalo sa tak napríklad, že niektoré zmluvy sa urobili dvojjazyčne keďže ich spisovali rozdielne hovoriaci panovníci. A potom úplne stačilo nájsť doštičku na ktorej bol ten istý text napísaný v klinovom písme a dajme tomu po grécky, čo už ľudia prečítať vedeli, a zrazu vedeli čítať aj po „Klinopísmobabilonsky“  no... teda zas tak chytro to nebolo. Trvá to obvykle desaťročia kým na to ľudia prídu. Takto napríklad archeológovia dokázali rozlúštiť aj staré egyptské hieroglyfy vďaka známej Rosettskej doske na ktorej našli ten istý text v obrázkovom písme ( hieroglyfy), démotickom písme... čo bola taká vylepšená zjednodušená verzia toho obrázkového, a na záver... HURÁ... text po grécky... zrazu mali vodítko... pomôcku alebo ak chceš ťahák na čítanie textov v staroegyptštine.

Bohovia a život po smrti

Toto je vec ktorou sa človek zaoberal od chvíle ako si uvedomil sám seba. Už v hroboch pravekých ľudí nachádzajú archeológovia rôzne nádoby s jedlom, zbrane, rôzne náradie, šperky ... jednoducho veci, ktoré bežne človek vo svojom pozemskom živote potreboval. Dokonca v hroboch veľkých náčelníkov našli aj napríklad voz, kone a stávalo sa že nebožtíka pochovali aj so ženou či služobníctvom. Je to dôkaz toho, že verili, že tie veci bude potrebovať aj po smrti. Že na tej druhej strane bude žiť ďalej. Že nad tým všetkým pozemským musí byť ešte niečo viac. Že všetok ten poriadok sveta musí niekto riadiť, niekto komu záleží na tom aby to všetko klapalo ako má. Predstavy rôznych neskorších starovekých národov boli veľmi rozmanité a aj sa postupne menili ako napríklad v Egypte... ale o tom neskôr.

V predstavách ľudí Mezopotámie to bolo nasledovne. Bohovia, ktorých bolo v tej ich predstave sveta všade veľa mali svoje sídlo „hore“ ...niekde v oblakoch alebo až nad tým všetkým. Preto napríklad svoje chrámy „Zikkuraty“ stavali ako ohromné stavby siahajúce akoby do neba... jednoducho verili že tak bude ich obeta tými bohmi lepšie videná, keďže je k nim bližšie, no tu netreba zabúdať aj na iný dôvod. Za prvé si chceli veľkosťou stavby čo najviac uctiť bohov, no bolo v tom aj trošku typicky ľudskej pýchy. Ak má susedné mesto chrám 300 stôp vysoký, tak my predsa musíme byť lepší... dáme minimálne 350. No ale naspäť k bohom. Tých mali v podstate na všetko... bol boh vojny, života, vody aj púšte... každá časť sveta vtedajšieho človeka mala niekoho, kto to má pod palcom.

Vznikli príbehy o týchto bohoch, ktoré si najprv ľudia iba rozprávali z pokolenia na pokolenie a neskôr ich zapísali na hlinené doštičky a v tých príbehoch boli často títo bohovia aj proti sebe navzájom. Vzniklo to tak, že keď si človek nevedel vysvetliť nejaký prírodný úkaz, napríklad búrku na mori alebo blesk či veternú smršť predstavil si to ako konflikt... bitku dvoch bohov. Občas to teda v tom staroveku robilo jednému aj starosti. Urobí obetu jednej bohyni no ale s ňou je trošku na nože jej bratranec boh hromu... treba urobiť obetu aj jemu. Bohom jednoducho pripísali svoje vlastné, ľudské vlastnosti. Láska, hnev, milosrdenstvo, urážlivosť... vzájomné spory, no zároveň tí bohovia aj keď občas rozvadení, tvorili pevný základ sveta a ten vďaka ich prítomnosti fungoval. Mimochodom bol to svet, v ktorom si títo bohovia vyžadovali nielen obety z plodín, či zlaté predmety. Časté boli aj ľudské obety, ako niečo najvyššie čo človek môže bohom venovať.

No a ten posmrtný život človeka? V ich predstavách to nebol iný svet, mimo tohto hmotného ako u nás v kresťanstve. V vnímaní to boli tri svety ktoré sú tu. Nad oblakmi sídlo bohov, tu na zemi ľudia a niekde v hĺbke pod povrchom PODSVETIE. Svet pod svetom, do ktorého človek po pohrebe doputuje aj so svojim telom a vecami čo mu príbuzní pribalili na cestu a žije tam naveky.

Záhada mesta pokazených zubov.

Archeológovia tu v jednom prastarom, prazabudnutom a po 6000 rokoch vykopanom meste narazili na zvláštnu záhadu. Keď robili v hroboch výskum pozostatkov tohto národa všimli si že všetci... ale že úplne všetci pochovaní mali úúúplne zničené zuby. Mladí, starí... buď boli pochovaní už úplne bez zubov alebo ich mali tak zničené ako žiadny iný staroveký národ.

„Ako je to ale možné?...“ lámali si dnešní moderní vedci hlavy. Rôzni vedci prichádzali z najrôznejšími hypotézami. Jedni tvrdili a snažili sa dokázať že tí ľudia asi jedli veľa sladkého... ďalší prišli s nápadom že to možno celý národ mal ako dedičnú vec. Ako je niekto černoch, beloch, vysoký, nízky, blonďavý či úplne nakoleno plešatý tak títo ľudia boli proste národ pokazených zubov.

LENŽE... V meste pár kilometrov ďalej to tak už nebolo. Tam našli archeológovia pozostatky ľudí s krásnymi zubami a zistilo sa že to bol vlastne ten istý národ, len si každé mesto vytvorilo vlastné kráľovstíčko veľké ako Valaská s Breznom. Úplne nakoniec prišli konšpirátori, ktorých napadlo že tí ľudia mali možno na sebe nejakú kliatbu alebo tí vedeckešie sa tváriaci... že tam asi niekto doniesol rádioaktívne kamene a tí ľudia z toho ochoreli... No jednoducho bola to záhada a už tam len chýbalo aby tam niekto spomenul mimozemšťanov alebo zákerných zubárov z Atlantídy, prípadne rovno pomstychtivé zubné víly, napálené na miestnych obyvateľov že im obsadili flek.

Rozuzlenie bolo prekvapujúco jednoduché... po pár rokoch si niekto v múzeu všimol že všetky kamenné mlynčeky na múku sú vyrobené z veľmi nešťastného materiálu. Druhu pieskovca, ktorý keď si niekto mlel obilie na múku, zároveň do múky púšťal veľké množstvo hrubého piesku. To že bol taký mlynček po pár rokoch nepoužiteľný bola jedna vec, ale malér bol, že ľudia jedli chlieb, v ktorom bol piesok. Veľmi rýchlo si tým zodrali zubnú sklovinu a zuby boli omnoho náchylnejšie kaziť sa. ...Bolo po záhade aj zúbkových vílach 

Záhada potopy sveta

Biblický príbeh o potope sveta myslím pozná každý. Nie každý ale vie že ten príbeh je vlastne pravdivý a je v tejto chvíli úplne jedno či je niekto veriaci alebo nie. Všetky starobylé civilizácie opisujú tú istú zvláštnosť... udalosť potopy tak veľkých rozmerov že úplne zmenila tvár zeme.

Príbeh sa objavuje v Egypte, Babylone, Perzii a dokonca aj v Indii a ďalekej Číne. Isté je že sa to muselo odohrať dávno pred objavením písma lebo aj tie najstaršie zapísané príbehy to opisujú ako udalosť z veľmi veľmi vzdialenej minulosti. Už vieme že Eufrat a Tigris sa podobne ako iné veľké rieky pravidelne rozvodnili a na krátky čas zaplavili rozsiahle územia. To nikdy problém nebol. Dokonca to do polí prinášalo úrodnú zem. Lenže na viacerých miestach Mezopotámie objavili archeológovia niekoľkometrovú vrstvu naplavenín kamenia, a štrku, ktoré sem musela doniesť nesmierne veľká voda z veľkej diaľky, ktorá tu ostala možno aj celé týždne. Pre ľudí ktorí túto pohromu videli to bol tak silný zážitok že sa stal príbehom rozprávaným z pokolenia na pokolenie možno aj tisíce rokov až do čias keď ho 3000rokov pred našim letopočtom do svojho rozprávania o Gilgamešovi zapojili neznámi Mezopotámski pisatelia a rovnako pisateľ Biblického príbehu o Noemovi a jeho veľkej dôvere v Boha.

Nuž ale ako to stráviť? To fakt mohlo byť tak veľa vody že by sa potopil celý svet? No... treba si uvedomiť že Mezopotámčan pred tisíckami nevedel o Amerike, Austrálii a teda už vôbec nie o tom že zem je guľatá. Nemal to ako vedieť, a keby mu to aj niekto naložil, len veľmi ťažko by to prijal... pánabeka, však to ako? Však to sa ľudia nešmyknú keď žijú na kraji? A tie chúdence na opačnom konci?

Pravdou je že pre človeka Mezopotámie bola zem plochá doska a v podstate celý svet bolo to čo poznal... od veľkého pohoria na východe a severe po veľkú púšť na západe a more na juhu. To bol celý svet. Nuž a on videl... fakt to videl, že bol celý svet zatopený a neskôr to rozprával svojim vnúčencom a tie svojim pravnúčencom a tak ďalej až kým neprišiel šikovný človek s paličkou a hlinenou doštičkou, kam príbeh vyryl znakmi klinového písma.

Záhada Babylonskej veži

Príbeh o Babylonskej veži určite tiež poznáš. Ľudia sa pre svoju pýchu podujali že si postavia vežu, ktorá by siahala až do neba. Ktorá by siahala tak vysoko že jej schodišťami by človek došiel až tam kde býva Boh. Keď Boh videl ich veľkú pýchu a trúfalosť, rozhodol sa že im zmarí tieto plány. Poplietol im reč tak, že si navzájom prestali rozumieť a keďže k tak zložitej práci treba aby ľudia komunikovali... aby si rozumeli a pochopili sa, veža sa časom stavať prestala a postupne schátrala a rozpadla sa... Kedysi, pred mnohými storočiami, keď tento príbeh brali ľudia doslovne a dopísmenkovite, mysleli si že je to príbeh o tom ako vznikli všetky jazyky sveta... že je to príbeh o veži a vzniku rečí.

Čo myslíš... je ten samotný príbeh pravdivý?  JE  len znovu... ináč než by sme mysleli na prvý pohľad. Babylonská veža naozaj existuje, existovala a ľudia ju postavili presne za tým účelom ako je napísané v príbehu.

Pre pochopenie budeme musieť nasadnúť do stroja času a preletieť 2600 rokov do minulosti.

Obyvateľom Júdei, krajiny na východnom brehu stredozemného mora sa stala hrozná vec. Ich východný sused, obrovská ríša s hlavným mestom Babylon ich porazila a takmer všetkých obyvateľov odvliekli do zajatia. Pre upresnenie ešte treba dodať že takto isto dopadlo aj mnoho iných malých kráľovstiev v okolí Babylonskej ríše a tak sa hlavné mesto, centrum tej obrovskej mnohojazyčnej ríše stalo mestom mnohých jazykov. Mestom ľudí, ktorí si doslova navzájom nerozumeli. Práve sem prišli v roku 587 pred Kristom odvlečení obyvatelia Júdei a okrem mesta mnohých jazykov tu uvideli ešte jednu vec, ktorá ich zaskočila. Bola to stavba tak veľká rozlohou aj výškou že by ich nikdy ani vo sne nenapadlo že by to niekto dokázal postaviť. Mezopotámia je krajina v ktorej nie je možné postaviť niečo z kameňov pretože tam jednoducho nie su, aspoň teda nie toľko čo u nás. Pokiaľ chcel Mezopotámčan postaviť dom, zobral štyri doštičky, sklincoval ich do tvaru krabičky bez dna, do nej natlačil zmes hliny a slamy, riadne teda potlačil a keď to vyklopil mal tehlu, ktorá keď vyschla na páliacom slnku, mohlo sa začať stavať dom... Teda pokiaľ to s tou formičkou na tehly zopakoval ešte pár stoviek či tisíc krát. Celý babylon bol postavený z takýchto nepálených tehál a v podstate celá Mezopotámia... domy, paláce hradby miest... všetko.

LENŽE. To všetko boli užitočné veci. Obyvatelia Júdei privlečení do Babylonu ale zrazu pred sebou videli stavbu ktorej postavenie bolo pre nich ukážkou veľkej a pre nich nepochopiteľnej pýchy. Čo to vlastne videli. Bol to ZIKKURAT, stavba veľmi podobná pyramídam v Egypte akurát že len navonok. Pyramída bola hrobom faraóna. Tam ho pochovali a odtiaľ sa potom v ich predstavách vybral na cestu na druhú stranu. Zikkurat nebol hrob ale chrám... teda v podstate na vrchu celej stavby bol chrám. Bolo to miesto kde ľudia veriaci v bohov Mezopotámie prinášali obety no a tie obety a tá ohromujúca veľkosť stavby boli počiatkom príbehu o Babylonskej veži a aj dôvodom prečo je príbeh pravdivý... V záplave týchto slov sme možno aj zabudli, takže skok naspäť na úvod... „Ľudia sa pre svoju pýchu podujali že si postavia vežu, ktorá by siahala až do neba. Ktorá by siahala tak vysoko že jej schodišťami by človek došiel až tam kde býva Boh.“ Naozaj to urobili. Človek aby prišiel do neba, má žiť svoj život správne, má ho prežiť ako dobrý človek... má byť dobrý človek. Tu ale videli Júdejci Babylončanov, ktorí si kvôli vlastnej pýche urobili skratku. Nemusíš byť dobrý človek, pokiaľ máš dosť prostriedkov, stačí urobiť obetu a do toho neba pôjdeš aj tak... môžeš si to vybaviť. Príbeh Babylonskej veži je teda pravdivý. Naozaj ju (v očiach Júdejcov) ľudia postavili z veľkej pýchy a naozaj slúžila ako „skratka do neba“