...takže znovu ako v predošlej kapitole na začiatok ...KDE sa vlastne nachádzame. Ten Barok a Rokoko boli fakt plné čačiek. Predovšetkým šľachta (to moli tí bohatí, grófi baróni, králi), tí našli v Baroku veľké zaľúbenie. Predovšetkým to bola cesta ako sa ukázať... blysnúť.

U nás na Slovensku (v tom čase v HORNOM UHORSKU to bola doba kedy naši predkovia porazili Osmanskú ríšu a Turkov po celých storočiach nadobro vyhnali z krajiny. Ak si predstavíš mapu dnešného Slovenska tak hranice tureckej Osmanskej ríše zaberali dokonca väčšinu Slovenska. Bola to doba, kedy sa nielen na oslobodených územiach ale aj všade inde stavali nové kostoly v „novej móde“. Preto je na Slovensku tak veľa kostolov práve BAROKOVÝCH prípadne v barokovom slohu v tom čase prestavaných.

Vo francúzsku to ale bola doba obrovského rozhadzovania, v ktorej šľachta žila v hojnosti a neuveriteľnom prepichu napriek tomu že zvyšok krajiny trpel veľkou chudobou. Nuž... skončilo to veľkým popraskom.

V roku 1789 začala Veľká Francúzska revolúcia. Síce to pár nepokojných rokov ešte trvalo, ale Francúzi si vybudovali REPUBLIKU. Predovšetkým ich veľmi inšpiroval staroveký Rím v ktorom, ak si pamätáš boli tiež najprv králi no Rimania ich zvrhli a založili si republiku. No a to bol koniec Baroka a príchod nového prúdu, ktorý ľudia nazvali KLASICIZMUS. To preto že jeho veľkou inšpiráciou je „klasické“ Antické umenie. Ak si pamätáš, tak v dejinách umenia sa to už raz stalo. Pár storočí pred tým -v renesancii ľudia rovnako zažili návrat k antike. V podstate by sa dalo povedať že toto bola akási druhá renesancia. Začalo to na prelome 18. a 19.storočia, v niektorých krajinách to pretrvalo celé 19.storočie a sem tam sa ku Klasicizmu  vrátili aj architekti aj neskôr. No a to je doba o ktorej bude tento článok.

Architektúra

Na nej asi najviac vidno návrat do čias starého Ríma. Ak si pamätáš, tak Rimania stavali víťazné oblúky. Prečo ich stavali už vieš, no a vo Francúzsku sa k tejto tradícii vrátili. V Paríži, na námestí ETOILE (dnes námestie Charlesa de Gaulla) dal Napoleón postaviť Víťazný oblúk na pamiatku víťazstva v bitke pri Slavkove.

Tá bola mimochodom na Morave, pár minút autom od Bratislavy. Napoleón bol v tom čase už cisár. V podstate na krátko zrušil republiku akoby mala byť podobnosť so starovekým Rímom úplná. Klasicizmus ktorý za jeho vlády vznikol poznáme pod názvom EMPÍR.

Francúzsko nebolo jedinou krajinou, v ktorej ľudia zažili návraty k starému (čistému) umeniu. V anglickom Londýne postavili NÁRODNÚ GALÉRIU

a Britské národné múzeum, v ktorom vďaka vtedajším anglickým bádateľom, archeológom a cestovateľom dodnes návštevníci nájdu jednu z najväčších zbierok dejín umenia na svete.

V nemeckom Berlíne vyrástla úchvatná stavba BRANDENBURSKÁ BRÁNA, čo bolo v podstate takým nemeckým prevedením víťazného oblúka.

No a teraz po prvý raz v našich zuškárskych dejinách umenia sa prešpliechame aj za more ...do Spojených štátov amerických (USA)

Tie rovnako po porážke Angličanov na konci 18.storočia zatúžili stať sa novou Rímskou ríšou. Idea republiky, rovnosti a slobody v novom svete bola pre nich tak príťažlivá že hlavné mesto Washington sa stal doslova novým Rímom. Americký architekt William Thornton postavil budovu KAPITOL, ktorý je niečo ako náš parlament.

V Amerike ostali oproti ostatnému svetu tejto novej móde verní po celé 19.storočie a až náhodou niekedy pôjdeš do školy popri Washingtone, čekni napríklad Biely dom v ktorom býva prezident

alebo Lincolnov pamätník

Taliani v 19.storočí zažili tiež víťazstvo nad starými poriadkami a po 1600 rokoch od pádu Rímskej ríše dokázali vyhnať z krajiny cudzincov, ktorí im vládli a zjednotiť celú krajinu do jedného TALIANSKA. Tých mimochodom ten klasicizmus rovnako ako Američanov držal ešte aj v 20.storočí. Uprostred Ríma v roku 1925 postavili mohutný Národný pamätník Viktora Emanuella II. Ktorý aj keď mal v mene že „druhý“, bol to v roku 1861 prvý kráľ zjednoteného Talianska. Tento pamätník je pre Talianov národnou hrdosťou a veľkým pokladom, no keďže sú zároveň národom veľmi srdečným a trochu sebaironickým, volajú ho pre jeho tvar PÍSACÍ STROJ.

Na záver časti venovanej architektúre ...dalo by sa povedať že:

ak sa nejaká vodáreň, múzeum, pamätník, kaštieľ, knižnica či honosný dom v meste tvári ako grécky chrám, je to z najväčšou pravdepodobnosťou KLASICIZMUS :)

...ale v skutočnosti je to samozrejme často krát trochu zložitejšie. 

Sochári a maliari

boli znovu ako v časoch Renesancie majstri svojho umenia. Toľko mien sochárov by som sem mohol našúpať... Spomeniem ale len jedného a na ňom uvidíš majstrovstvo týchto umelcov :) ANTONIO CANOVA zažil najväčšiu slávu za čias Napoleóna. Na jeho BUSTÁCH (sochársky portrét) mimochodom vidno aj vtedajšiu módu. Všimni si na koľko je v účesoch a odievaní odlišná od tej barokovej.

Z maliarov sú dôležití hlavne JACQUES LOUIS DAVID (1748-1825)

a JEAN AUGUSTE DOMINIQUE INGRES (1780-1867). Na ich maľbách vidno aký veľký obdiv a inšpiráciu nachádzali nielen v umení Ríma ale aj v jeho histórii.

Samozrejme venovali sa aj vtedajším súčasným témam, no do nich dávali to isté čo nachádzame v architektúre tej doby. Jednoduchosť, čistotu a jednoznačnú správu bez „ozdôbok“  Zároveň môžeme znovu ako pri soche vidieť obrovský rozdiel aj v móde odievania a účesov ako ďaleko odišli od barokových nafúknutých parochní a krinolín :) 

Keby napríklad DAVID namaľoval svoj obraz „Smrť Marata“ v období baroka, bol by jeho stolík plný ozdôbok a obrázkov, vaňa minimálne zlatá a stena za ním plná obrazov v rámoch, vyrezávaných anjelikov a vývrtiek všetkého druhu :) Tento obraz je ale jednoduchý a čistý pretože nebol namaľovaný v Baroku ale v dobe Klasicizmu.

19.storočie ale nebolo iba o návrate k Antike. Bolo to aj obdobie návratov k románskemu, gotickému ale aj renesančnému a barokovému umeniu a samozrejme to bolo storočie aj úplne nových ciest a neuveriteľných objavov :) ale o tom nabudúce...