JEDNA VEĽKÁ DEDINA

Keď anglickí a španielski moreplavci na počiatku 15. storočia objavovali nové kontinenty svet bol obrovský a neprebádaný. Boli plavby, ktoré trvali celé roky a mnoho lodí sa v tom nekonečnom priestore bez stopy stratilo. Ešte v 19.storočí  sa svet zdal obrovským a v Londýne, či Paríži žasli návštevníci výstav nad predmetmi z iných, pre nich -Európanov absolútne neznámych kultúr. Tovar z ďalekého sveta putoval niekedy celé roky hodvábnou cestou cez celú Áziu, prípadne potom neskôr celé mesiace loďou okolo Afriky.

V polovici 20. storočia sa svet zmenšil na jednu veľkú dedinu. Ak sa niečo stalo v Japonsku, ešte v ten deň to vedeli ľudia v New Yorku. Ak vyšla v Brazílii nová pesnička, ešte v ten deň ju mohli hrať v Berlíne v rádiu.

Vďaka rýchlej doprave už žiadny tovar nebol cudzokrajný a nedostupný a vďaka komunikácii (telefón, rádio, televízia, časopisy) sa neuveriteľne rýchlo šírili nielen informácie ale aj kultúra.  Svet sa zmenil na miesto, kde bol človek-konzument, zaplavovaný nesmiernym množstvom tovarov.

Prvý raz sa stalo že vzniklo niečo ako MASOVÁ KULTÚRA.  Kultúra v ktorej cez film, kiná, televíziu, rádio, časopisy sa veľmi rýchlo šírili a menili módne trendy v odievaní, bývaní, hudbe.

REKLAMA, ktorá už mala svoju tradíciu v 19.storočí, tu v polovici 20.storočia dosiahla nové nevídané možnosti

Nový pohľad na vec

Vo svete výtvarného umenia samozrejme naďalej doznievali smery ako Abstrakcia, Kubizmus, Sussealizmus, Expresionizmus, Nová figurácia Francisa Bacona. Naplno výtvarníkov uchvacoval ABSTRAKTNÝ EXPRESIONIZMUS, ktorý zvlášť po druhej svetovej vojne zažíval svoj veľký boom. V Anglicku a Amerike sa ale postupne na prelome 50. a 60.rokov vynárala nová vlna umelcov, ktorí chceli ísť úplne iným smerom. Všetky tie smery sa im zdali vo svojej podstate ťažké a pre diváka často nepochopiteľné. Chceli prísť s umením, ktoré pochopí a príjme úplne každý. Chceli prísť s umením, ktoré bude ľahko stráviteľné, ktoré sa bude páčiť aj upratovačke v školskej jedálni, ktorá by si asi len veľmi ťažko mohla filozoficky pomeditovať nad Inocentom desiatym od Francisa Bacona.

Chceli prísť s umením, ktoré bude POPULÁRNE

Tadááá ... A mali sme tu „Popular art“ ... populárne umenie

...POP-ART

...umenie, ktoré v podstate zbúralo ďalšie zažité predstavy o tvorbe. Už to nebol obraz namaľovaný suchým pastelom alebo olejovými farbami... Takí Kubisti, Expresionisti, Futuristi či Surrealisti síce tvorili neobvyklé veci ale až na pár výnimiek totálne obvyklou technikou... maľbou. Umelci popartu tieto hranice úplne opustili a fičali si na technikách ako napríklad:

Koláž (lepenie fragmentov)

Dekoláž (technika strhávania inšpirovaná potrhanými stenami plagátov)

Asambláž (v podstate priestorová koláž z rôznych predmetov -to si už pred nimi skúsili Kubisti)

Sieťotlač (využívaná pri tlači časopisov a plagátov)

...prípadne ich nezvyčajné kombinovanie aaa samozrejme v tom čase sa naplno rozvinulo umenie Performance a Happening.

Anglický Pop-art

To že to nové umenie bolo pre široké masy ale neznamená  že by bolo gýčové, hlúpe alebo nadbiehajúce divákovi. Práve naopak. Mnohokrát to práveže bol boj proti konzumu, masovej kultúre šírenej médiami a gýču, ktorý začal pohlcovať ľudí odvyknutých od rozmýšľania.

Zvlášť v Anglicku to bolo umenie, ktoré sa veľmi angažovalo v zobúdzaní ľudí z „nerozmýšľania“ a konzumu. Z týchto autorov určite treba spomenúť nasledovných:

Peter Blake (1932) sa zaoberal kultúrou teenagerov, nuž a vrámci nej aj fenoménu skupiny BEATLES. Používal techniku koláže ale aj sieťotlač.

Richard Hamilton (1922-2011) často používal techniku koláže. U neho zvlášť vidno princíp Pop-artu. Na tvorbu totiž priamo používal fragmenty každodenného života človeka obklopeného reklamou, časopismi a televíziou. Hovoril tak rečou, ktorej rozumel aj ten najbežnejší človek.

Eduardo Paolozzi (1924-2005) vo svojich dielach reagoval na aktuálne témy spoločnosti. Moderná technika, dobývanie vesmíru ale aj spoločenské problémy doby.

Americký Pop-art

Bol o niečo iný než ten anglický a preto aj v tomto článku sú to dve oddelené kôpky.  Nebol to vyslovene boj proti konzumu a dalo by sa povedať že v mnohom z konzumnej spoločnosti priamo čerpal.

Znovu to ale nebolo nejaké podliezanie latky alebo nadbiehanie divákovi. Išlo o vyzdvihnutie obyčajných vecí a javov na akýsi piedestál slávy... niekedy s plnou vážnosťou, inokedy IRONICKY a kriticky...

Roy Lichtenstein (1923-1997) sa venoval téme Komixu. Nie však tvorbe komixových príbehov. Vyťahoval z deja a kontextu známe postavičky a na veľkých plátnach im svojim nezameniteľným rukopisom akoby vzdával poctu.

Robert Rauschenberg (1925-2008) často tvoril asambláže. Klasickou maľbou vytvorené diela dopĺňal nalepením skutočných predmetov z reálneho sveta.

A dokonca sa venoval aj experimentom s BODYARTOM, kde rôznymi technikami zachytával siluetu človeka. Podobným experimentom sa venoval aj francúzsky umelec Yves Klein o ktorom sa viac dozvieš v závere článku.

Venoval sa ale aj technike koláže.  Tam, rovnako ako mnohí ďalší autori Pop-artu reagoval na aktuálne témy spoločnosti v kultúre, šoubiznise či politike.

Tom Wesselman (1931-2004) Je ďalším významným „Popartistom“ On sa prezmenu z toho všetkého čo vtedajšieho človeka obklopovalo zameriaval na všadeprítomný KULT KRÁSY a príťažlivosti a vo svojich (fakt že veľkorozmerných) dielach akoby dával na ešte vyšší trón detaily z každodenného zápasu o upútanie pozornosti vonkajšou krásou a príťažlivosťou.

James Rosenquist (1933-20017) sa podobne ako ostatní autori venoval témam z každodenného života. Na jeho obrazoch nájde divák nielen výjavy z toho, čím vtedajšia spoločnosť žila ale aj detaily života ktoré človeka obklopovali bez toho aby si uvedomil ich dôležitosť. Klince. Sponky do vlasov sa tak ocitli na veľkorozmernom plátne aby tak dostali tú česť, ktorá im v našom živote patrí.

Samozrejme nemôžeme zabudnúť na sochárov Pop-artu.

Veľmi dôležitý je tu Duane Hanson (1925-1996) a jeho dielo SUPERMARKET LADY. Keď si vygúgliš jeho práce zistíš, že sa venoval zachytávaniu ľudí v tých absolútne najbežnejších životných situáciách. Supermarket lady je v podstate kritikou vtedajšej americkej spoločnosti, v ktorej už nezáležalo človeku ani na tom ako vizerá, hlavne že má plný nákupný vozík. Ak si pozorne všimneš dáma má ešte aj natáčky vo vlasoch, čím chcel autor zvýrazniť aký úpadok spoločnosť zažívala oprti noblesnej dobe napríklad rokov štyridsiatych.

Georges Segal (1934-2021) Na to išiel veľmi podobne. Tiež sa venoval človeku v jeho obyčajnom, každodennom živote. On ale svoje postavy nechával v bielej farbe, čím dosiahol veľmi zaujimavú atmosféru keďže boli väčšinou obklopené prirodzeným prostredím. Môžeš tu vidieť diela s názvom „Motelová izba“ a „Cestujúci v autobuse“

Andy Warhol (1928-1987)

To ti bol človiečik pochádzajúci od nás ... zo Slovenska. Venujem mu tu osobitnú „kôpku“ pretože bol najdôležitejšou postavou Pop-artu.

Spolu s Lichtensteinom to v podstate celé v Amerike spustili v roku 1960, kedy na svojej prvej veľkej výstave predstavili svoje diela inšpirované KOMIXIM. Tou výstavou vlastne začala éra Pop-artu v Amerike.

Warhol ale išiel ešte ďalej a urobil akési zrkadlové prepojenie umenia a pop-kultúry.  Dobrým príkladom je tu jeho práca na plechovkách s CAMBELLOVOU POLIEVKOU. Na jednej strane vytvoril pre výrobcu dizajn obalu (tým umenie zašlo do sféry konzumu) a na druhej strane motív Cambellovej polievky využil na tvorbu veľkorozmerných diel (tým konzum zašiel do umenia)

V polovici dvadsiateho storočia sa rovnako objavil v šoubiznise fenomén KULTU OSOBNOSTI. Už nielen predstavitelia štátov ale aj tváre z televíznej obrazovky či časopisov sa vďaka filmu, hudbe či  literatúre stávali všeobecne známymi CELEBRITAMI. Warhol sa vo svojej tvorbe venoval aj im. Tu najčastejšie využíval techniku sieťotlače. Nuž a totálne najznámejšia je jeho Merlin Monroe

Rovnako to ale boli aj mnohé iné osobnosti spoločenského života tej doby.

Slovensko je v jeho príbehu mimochodom dôležité. Keďže jeho rodičia odišli do Ameriky z dedinky neďaleko Medzilaboriec na Východnom Slovensku, práve tam v MEDZILABORCIACH je jedno z jeho dvoch múzeí na svete (to druhé USA). Jeho diela sú roztrúsené v súkromných zbierkach a galériách po celom svete no v tých našich Medzilaborciach nájdeš nielen rozsiahlu zbierku unikátnych diel ale aj vzácnych predmetov z jeho života a života jeho rodičov.

HAPPENING

...je vynález práve týchto bláznivých rokov. Je to vlastne spoločná tvorivá zábava ktorá sa odohrávala na tých najrôznejších miestach od parkov, ulíc, námestí či v obchode. Dôležité bolo že sa neodohrávala v galérii ale mimo nej, aby umenie vyniesla von... medzi ľudí. Princípom bol vznik diela, na ktorom sa aktívne PODIEĽALI  AJ  DIVÁCI a tým vlastne prestali byť divákmi a stali sa priamo tvorcami.  Veľmi dôležitý tu bol zážitok divákov z účasti na výtvarnej akcii. Výstupom potom bolo nielen vzniknuté dielo a zážitok účastníkov, ale aj záznam akcie, či už vo forme fotoreportáže alebo filmu. Známymi osobnosťami tých čias sú tu Jean-Jacques Lebel a Allan Kaprow.

Happening a Performace sa od vtedy stali nielen umeleckým nástrojom na dosiahnutie diela a zážitku, no často to boli aj formy protestu proti problémom v spoločnosti.

BODYART A IVES KLEIN (1928-1962)

Ives Klein bol francúzsky umelec a predstaviteľ MONOCHROMNEJ MAĽBY (čiže jednofarebnej) a zakladateľ NOVÉHO REALIZMU. Od POPkultúry a toho čím žili autori Pop-artu bol tak ďaleko ako Koloseum od Sochy slobody. Nebol tématicky nijako spojený s umelcami Pop-artu a ich záujmom o populárnu kultúru, no jednako sem do tejto kapitolky taktrochu patrí. Vo svojej snahe objaviť nové vyjadrovacie možnosti pre zobrazenie človeka použil v podstate jeho samého. Spojil pri tom umenie BODYART s umením PERFORMANCE. Bodyart možno poznáš ako maľbu na telo, no Klein to poňal úplne opačne –ako maľbu telom, ktoré po sebe zanecháva stopu a tým vlastne svoju podobu. 

Umenie PERFORMANCE tu zase hralo rolu v tých prípadoch, kedy dielo nevznikalo v ateliéri ale priamo na jeho predstavení pred divákmi s použitím živej hudby orchestra. Ako už isto vieš Performance je druh umenia, pri ktorom nieje podstatné len dielo samotné ale aj zážitok divákov ktorí sledujú vznik diela.

Nuž a čo je ešte u neho fakt že dôležité, zásadne používal modrú farbu. Dokonca si vyrobil a dal patentovať odtieň, ktorý dodnes voláme Kleinovská modrá

Venoval sa ale aj iným témam ako napríklad socha, v ktorej nielen vytváral úplne nové tvary,

ale do svojej novej podoby „modrého sveta“ pretváral notoricky známe diela z dejín umenia.