V tejto kapitolke ešte na krátko ostaneme v časoch, ktoré sa odohrávali dávno pred nami ľuďmi. Príroda je ten najúžasnejší umelec aký nám tu po Slovensku kedy chodil. V predchádzajúcej kapitole sme si niečo povedali o tom, ako sa príroda pretvárala už len tým, že bola a je neustále v pohybe. Je to ale pohyb tak pomalý že aj trvanie celých dejín nás ľudí sú oproti tomu len nepatrná sekunda.

Krajina sa ale vie meniť aj omnoho rýchlejšie... To sa potom jeden nestačí čudovať... alebo teda skôr uhýnať. Príroda vtedy vezme do rúk OHNIVÉ DLÁTO a v diaľke na horizonte alebo aj za tvojim dreveným plotom zo zeme vyhučí ...SOPKA.

Aj dnes je výbuch sopky kdekoľvek na zemi veľkou udalosťou. V jedinom momente sa krajina široká desiatky kilometrov zmení na nepoznanie. Väčšinou to znamená zánik takmer všetkého živého v okolí. Život sa ale vždy veľmi rýchlo vráti a živá príroda si vezme späť miesto, odkiaľ bola vytlačená.

Búrlivé Treťohory

O treťohorách u nás na Slovensku sa hovorí ako o „Horotvornom období“. Príroda bola hlavne na počiatku Treťohôr v takom pohybe ako nikdy pred tým. Krčili sa jej pri tom všetkom švungu koberce, a pod nohami jej vznikali Karpaty, Tatry, Matry aj Fatry.

Niet divu že popri tom všetkom krčení trhaní a lámaní sa dosť často stalo že z útrob zeme vyrástla nejaká tá sopka. Padneš v údive ak začneš hľadať, kde všade u nás na Slovensku boli. Po vrásnení, ktorým vznikli naše veľhory je to druhý najdôležitejší nástroj, ktorým príroda tvorila svet okolo nás.

Doslova by sa dalo povedať že sme „krajina sopiek“ ...no dobre ...vyhasnutých, ale aj tak sopiek. Tu ti ich normálne bolo ako na Islande. Pohoria Vtáčnik, Vihorlat, Kremnické a Štiavnické vrchy či Poľana... to je len zrnko z toho čo nám tu na Slovensku vytvorili SOPKY. Z toho množstva úžasných miest na Slovensku, ktoré vytvorili práve sopky si teraz predstavíme pár najkrajších.

Poľana

Je v podstate naša najznámejšia a prakticky aj najzachovalejšia sopka. Ona jediná dodnes viditeľne pripomína to, čo sa v našej mysli vynorí pod pojmom „sopka“

Dnes je vysoká 1458 m.n.m. (metrov nad morom). Predpokladá sa že v čase svojho posledného veľkého výbuchu pred 13 miliónmi rokmi merala 2500 m.n.m. To ale už bola len zašlá sláva jej predošlej veľkosti a sily, kedy mohla dosahovať raz takú výšku. Či na mapách alebo aj fotkách pôsobí majestátne a keby sa slovo „majestátnosť“ mala previesť do čísel tak ťa posadí že priemer tohto vulkánu bol 18 kilometrov.

Vďaka prúdom lávy ktoré sa navzájom prekrývali, a následným posunom zeme a zvetrávaniu tu vznikla úžasná krajina plná tak úžasných skalných útvarov ako málo kde na Slovensku. Veľmi dobrým príkladom je miesto vysoko nad Detvou zvané KAĽAMÁRKA.

Vďaka tomu že sa vrstvy lávy rozdielne zvetrávajú vznikli veľmi zaujimavé steny plné (akoby) poschodí, vďaka čomu je to jedno z najznámejších a najvyhľadávanejších miest na lezenie v celej strednej Európe. My ľudia dneška ale nie sme z ďaleka prví, koho toto miesto zaujalo. Už v praveku si tu naši predchodcovia postavili hradisko. Toto miesto je totiž úžasné nielen krásou ale aj tým že príroda tu vytvorila náhornú plošinu, veľkú asi ako polka futbalového ihriska obklopenú zo všetkých strán strmými skalnými zrázmi. Ľudia v praveku, no rovnako aj ľudia skorého stredoveku tu tak našli bezpečné útočisko, ktoré bolo v nepokojných časoch veľmi ľahké ubrániť.

Blízko Kaľamárky je ešte jedno zaujímavé miesto súvisiace s onými prúdmi lávy a vrstevnicami v skalných stenách, čo po nich ostali. Je to vodopád Bystré. Za milióny rokov od čias posledného výbuchu sopky, jej upätie a napokon aj kalderu (prepadnutý stred sopky) znovu zaplavila zeleň a naplno sa do všetkého pustila ERÓZIA (to je to čoro-moro čo dokáže voda, vietor, teplo a chlad urobiť v krajine a vytvoriť aj v najtvrdšej skale najprv puklinku, neskôr garádik a napokon hlboké údolia). Voda si vždy nájde cestu a v tomto prípade si pre veľmi členitý povrch urobila skratku... tadááá a bol tu VODOPÁD BYSTRÉ.

...a úúúplne úžasný je napríklad aj v zime, kedy sa z prúdiacej vody vytvorí ľadová krása.

O zlatej, striebornej a medenej hore...

Toto bude taktrošku ako z veľmi známej slovenskej rozprávky „Popolvár najväčší na svete“ ale Sopky zo svojich útrob nevypľúvajú len háldy roztaveného šutru. Tekuté hlbiny našej planéty ukrývajú nepredstaviteľné množstvá kovov všetkých druhov. Aj na Detve sa tak ešte aj dnes dá nájsť vec, po ktorej piští nejedno srdce... ZLATO. Boli časy keď vedeli ľudia nájsť aj takéto zlaté nugety.

Dnes je to už ale len veľmi zriedkavé. Zlato tam ale každopádne stále je, akurát že je príliš rozptýlené. V Kremnických vrchoch to ale vypálilo úplne ináč. Skala vyvrhnutá z útrob zeme tu zo sebou vyniesla zlaté žilky a žily vďaka ktorým tu už pred stáročiami vyrástlo bohaté mesto, známe na celom vtedajšom svete... KREMNICA

Vďaka zlatu ktoré sa tu celé veky ťažilo a blízkosti Banskej Štiavnici, v ktorej sa pre zmenu ťažilo striebro, tu neskôr vznikla mincovňa v ktorej sa razili zlaté, strieborné a medené mince takmer 800 rokov a vlastne aj dnešné Evráče, ktoré tak často držíš v ruke sú práve z Kremnickej mincovne.

Mimochodom aj strieborné bane v Banskej Štiavnici rovnako vďačia za svoj vznik krušným sopečným časom treťohôr. Nuž a aby sme mali tie tri hory z Popolvárovej rozprávky kompletné, na záver prichádza na rad „medená hora“.

Okolie Banskej Bystrice bolo totiž pre zmenu známe ťažbou medi a za absolútnu hviezdu sa v tomto preslávilo mestečko Špania Dolina. Dnes je to dedinka severne od Bystrice no svojho času bola po celom svete slávnejšia než okolité veľké mestá.

Vďaka medi ktorú vyťažili a spracovali tunajší baníci sa mohli plaviť do Ameriky všetky veľké objaviteľské flotily a pred dvadsiatimi rokmi napríklad našli v Karibskom mori vrak 400 rokov stratenej španielskej lodi s nákladom medených tyčí na opravu lodí s označením „MONTANA“, čo bolo v tom čase pomenovanie Španej Doliny.

Zrodené z popola

Keď sa taká sopka rozkokošila, nebolo to len zemetrasenie a tony žeravej lávy tečúcej krajinou. Pri každom výbuchu dokázala do nepredstaviteľnej výšky vychŕliť milióny ton jemného popola. Samozrejme že najväčšie množstvo tohto popola dopadlo v okruhu pár desiatok kilometrov od výbuchu, pri čom pochoval všetko živé niekedy aj stometrovou vrstvou.

Z dejín je ale známe, že taký popol z jednej sopky dokázal zakryť mrakom popola úplne celú Zemeguľu. Známa je napríklad udalosť spred 750 rokov, kedy v celej Európe niekoľko rokov po sebe neprišlo leto. Zimy s nevídanými mrazmi striedali tmavé a chladné letné mesiace. Keďže bolo málo slnka a málo ovocia, ľudia začali byť chorí. Prišiel hlad, a epidémie chorôb a ľudia si mysleli že prichádza koniec sveta. Londýnski vedci sa pri skúmaní pozostatkov ľudí z tých čias snažili prísť na to, čo spôsobilo že takmer dve tretiny mesta v tých temných časoch vymreli.

Odpoveď našli tam kde vôbec nečakali. Iní vedci, skúmajúci ľadovce na severnom póle objavili vo vrstve ľadu z tých čias širokú vrstvu popola, ktorý tam spolu so snehom dopadal takmer desaťročie. Chemický rozbor popola neskôr ukázal že pochádzal z vulkánu v Tichom oceáne a že to práve výbuch tejto sopky na celé roky zmenil počasie na celej planéte.

Vráťme sa ale na Slovensko. Ten popol, ktorý všetko pochoval a zmenil všetko na mesačnú krajinu časom pokryla vegetácia a ta milióny rokov sa zmenil na kameň... mäkší ako pieskovec, ale predsa kameň. Voláme ho TUFA. V dedinke Brhlovce môžu návštevníci vidieť úúúplný svetový unikát. Ľudia tu totiž už pred dávnymi vekmi zistili, že z tohto kameňa si nielen môžu stavať domy ako z kvádrov ale že v tej skale môžu dokonca aj bývať. Vznikla tak dedinka domov vytesaných v skale.

V blízkej dedinke Hontianske Tesáre nájdeš o niečo tajuplnejšie miesto. V roku 1241 našu krajinu napadla dovtedy nepredstaviteľne veľká armáda z východu. Boli to Mongoli. Náš kráľ sa im aj so spojencami postavil pri rieke Slaná, no napriek tomu že tam boli najlepší rytieri kráľovstva, dopadlo to katastrofálnou porážkou a samotný kráľ Belo VI. s malou skupinkou tých čo prežili len zázrakom unikol.

Celá krajina sa tak ocitla v nebezpečenstve. Dediny ostali nechránené a tak na rôznych miestach začali vznikať tajné úkryty. Podľa všetkého práve tieto temné časy našich predkov sú dôvodom vzniku jedného tajuplného miesta. 

TESÁRSKE DÚPENCE sú malé miestnosti vysoko v skalnej stene, ku ktorým je samo o sebe dosť dobrodružné sa dostať. Pre zaujimavosť, keď tam ideme tak zdola to miesto kde začínajú vôbec nevidno a keď už som hore, chodník, kde som pred tým stál mám ako na dlani...

Posledným zaujímavým miestom, ktoré by som ti chcel predstaviť je Mučínska jaskyňa neďaleko Lučenca a Archeoskanzen Ipolytarnóc (tesne za hranicami v Maďarsku). Pred dvadsiatimi miliónmi rokov bol na tomto mieste hustý prales na brehu mora. Pásli sa tu treťohorné zvieratá prapodivných tvarov, občas ich ulovila nejaká tá šabľozubá potvora... no jednoducho idylka. Do toho ale nečakane zasiahol výbuch blízkej sopky. Obrovské sekvojovce s priemerom pňa ako naša trieda v žiare výbuchu zuholnateli postojačky a padli na zem ako kameň a zvieratá splašené z náhlej hroznej udalosti pobehovali sem tam v snahe zachrániť sa. Ich stopy v blate a popole časom zakryl piesok a rovnako aj mohutné pne sekvojovcov časom zmizli pod nánosmi piesku z mora. Do toho prišiel o dvadsať miliónov rokov človek, ktorý na stavbu svojich domčekov potrebuje piesok a tak svetlo sveta uzreli aj mohutné pne stromov, pozostatky zvierat a čo je extra zaujíimavé aj ich stopy, ktoré po sebe zanechali v blate premenenom na kameň. Dne tu môžeš navštíviť úžasný archeoskanzen a všetko to vidieť naživo.

Ten istý výbuch sopky premenil na žeravé uhlie aj strom (blízko dnešnej dedinky Mučín). Po prvotnom výbuchu nasledovalo celé týždne trvajúce padanie popola, ktorý všetko pochoval a tlejúci strom pod nánosmi popola úplne vytlel. Vznikla tak jaskyňa v tvare niekdajšieho stromu.

V skale tvoriacej všetko dookola (už určite vieš že je to TUFA) môžeš aj dnes nájsť celé vrstvy skamenených listov a semienok rastlín tých čias a pozorné oko veľmi ľahko nájde v sivej skale čierne uhlíky. Vzduchom totiž nelietal len popol vychŕlený sopkou ale aj horiace zvyšky vegetácie zasiahnutej veľkou žiarou.

Šomoška a Kamenný vodopád

Na záver kapitolky o ohnivom dláte prírody jedno úúúplne najúžasnejšie miesto. V tých búrlivých časoch Treťohôr, keď bola celá zem v pohybe a žeravá láva si veľmi ľahko hľadala cestu na povrch sa udiala veľmi zaujimavá vec. Nie vždy to totiž musí skončiť megahorou chŕliacou lávu, popol a kamene. Žeravý materiál vyvretý z hĺbky zeme tu začal na chladnom vzduchu tuhnúť a pri tom vytvoril veľmi zvláštnu štruktúru kameňa, akoby šesťuholníkových dlhých tyčí.

Znovu tu nakoniec vošiel do príbehu človiečik, ktorý si v istej dobe veľmi rád staval hrady. Kamene majú ale kadejaký tvar a dať ich dokopy aby bol hrad pevný chcelo riadny kumšt. Tu ale stavitelia narazili doslova na zázrak z NARNIE. Šesťuholníkové skaly, ktoré stačilo nalámať a sedeli k sebe ako uliate. Samozrejme že sme si hrad za tie stáročia stihli postaviť, zbúrať a nakoniec zreštaurovať ale vzniklo jedno z najkrajších miest na zemi aaaa to len vďaka sopkám.

Nuž a tesne pod hradom ešte môžeš nájsť známy kamenný vodopád... v podstate je to miesto od kiaľ stredovekí stavitelia lámali kameň na svoje dielo ale tiež tu vďaka tomu vzniklo miesto ako z rozprávky...