...Takže Pribina so svojim synom Koceľom a družinou odišiel a usadil sa za Dunajom, v krajina ktorú za čias Ríma a aj po tom neskôr poznali cestovatelia pod názvom  „Panonia“. My sa ale z územia dnešného Maďarska prebrodíme cez Dunaj naspäť k nám pod Tatry...

Knieža Mojmír I. (833-846)

Bol ako už vieme knieža a tak isto ako Pribina u nás, aj on na Morave chcel zjednotiť miestne kmene aby tak vedeli spoločne odolávať nepriateľom. Ono... čo si budeme...samozrejme že ani Mojmírovi ani Pribinovi nešlo len o bezpečnosť a blaho ľudí. Boli to v prvom rade mocní muži, ktorí si chceli udržať svoju moc.

Po smrti Cisára Ľudovíta Pobožného v roku 840 sa mocná Franská ríša na západe začala drobiť na kúsky v sporoch o to, kto z jeho synov má vládnuť ríši. V tom všetkom zmätku mali len pramalý záujem zaoberať sa nejakými Slovienmi ďaleko za východnými hranicami. Jeden zo synov Ľudovíta pobožného, Ľudovít Nemec síce mal dobré vzťahy z Pribinom, no ani on v tom čase nemohol zasiahnuť, a tak Mojmír ako už vieš vyhral vojnu o Nitrianske kniežatstvo a to sa stalo súčasťou Moravianskeho. 

Ono to s tým Mojmírom u nás na Slovensku síce začalo rinčaním mečov, no celý zvyšok jeho vlády bol obdobím mieru a budovania novej, mocnej a kresťanskej ríše. Počas svojej vlády už s nikým neviedol vojnu a dokonca pozval franských misionárov aby tu šírili novú vieru. Mojmír zomiera v roku 846.

Mimochodom tí traja synovia cisára Ľudovíta pobožného sa nakoniec dohodli. Tú veľkú franskú ríšu si rozdelili na tri časti. Lotharovi pripadol stred ríše (Taliansko a Burgundsko), Karolovi západná časť (tam neskôr vzniklo Francúzske kráľovstvo) a Ľudovítovi Nemcovi pripadla východná časť (Dnes tam nájdeš Nemecko a Rakúsko).

Z toho mimochodom vzniklo dnešné pomenovanie Rakúska „Ostereich“. Od toho času totiž tej časti sveta prischol názov „Východná ríša“.

Knieža Rastislav (846-870)

Samotný Mojmír sa s Franskou ríšou snažil žiť v mieri. Bolo to logické... Je predsa lepšie mať za svojimi hranicami mocného spojenca a priateľa než protivníka. Po jeho smrti v roku 846 zasadol na jeho trón jeho synovec Rastislav.  

To už bol znovu svet, v ktorom Franskej, teraz už Východofranskej ríši záležalo na tom, čo sa deje za ich hranicami. Mnohé chceli vyslovene riadiť a keďže Rastislav nejaký čas aj žil na dvore Ľudovíta Nemca, mali pocit že cez neho môžu v podstate Veľkú Moravu ovládať. Rastislav chcel ale krajinu, ktorá nebude patriť nikomu cudziemu, v ktorej budú oni sami rozhodovať o svojom osude. Dva krát sa sem k nám dokonca Ľudovít vybral aj so svojou armádou, zakaždým sa ale domov vrátil s dlhým nosom. Rastislav bol vo svojej krajine obľúbený a s pomocou ostatných veľmožov zakaždým nepriateľov vyhnali. 

Pre nás je ale Rastislav zaujímavý a dôležitý hlavne pre niečo iné. V roku 862 poslal do Byzantskej ríše k cisárovi Michalovi III. poslov s veľmi dôležitou prosbou. Franskí misionári boli síce fajn, no málokto rozumel tomu čo ohlasujú, navyše boli z krajiny, ktorá chcela Veľkú Moravu ovládať a často to robila aj cez nich. Rastislav teda poprosil cisára Byzantskej ríše aby mu poslal misionárov, ktorí budú ohlasovať novú kresťanskú vieru v ich reči. Michal III. vybral dvoch bratov z mestečka Solún a tí sa vybrali na dlhú cestu.

V roku 863 dorazili Konštantín a Metod na Veľkú Moravu.

Konštantín cestou zostavil písmo, HLAHOLIKU. V nej preložil do Staroslovienčiny Bibliu. Naši predkovia tak všetko to dôležité už počuli aaaa hlavne mohli aj čítať vo svojej rodnej reči.  

Konštantín mimochodom na konci svojho života vstúpil do kláštora a keďže tam človek príjme nové meno, do dnes ho poznáme ako Cyrila. Pochovaný je v Bazilike Sv.Klementa v Ríme.

Knieža Rastislav už navyše nebol na Franskej ríši závislý ani v tomto. Tá sa ale nevzdala a s pomocou Rastislavovho synovca Svätopluka I. Rastislava zajali. V roku 870 zomiera ako väzeň v kláštore v Bavorsku.

Kráľ Svätopluk I. (871-894)

Narodil sa v roku 830. Svoju vládu začal síce dosť nešťastne, keď zradil strýka Rastislava, stal sa ale najväčším panovníkom Veľkej Moravy. Poďme ale po poriadku. Vo chvíli keď vydal Rastislava Frankom sa už videl ako Knieža. Stalo sa však to, že tí sem dosadili dvoch svojich vlastných grófov. Oni ale krajinu a ľudí tak drancovali že sa strhlo veľké povstanie a Slovieni si za svojho panovníka zvolili knieža Slavomíra, príbuzného Svätopluka. Frankovia si uvedomili že to presolili a o Veľkú Moravu prídu.  Sami mocného Slavomíra poraziť nemohli a tak požiadali o pomoc Svätopluka.

On sa ale napokon so Slavomírom spojil a Frankov z krajiny vyhnali. V roku 871 sa stal vládcom Veľkej Moravy a za pár rokov svoju ríšu zväčšil tak že siahala od hraníc dnešného Nemecka po dnešné Slovinsko.

To už nebola tá malá moravienka na hraniciach Veľkej Franskej ríše ale veľká a mocná krajina. Frankovia so Svätoplukom nakoniec uzavreli mier ako s rovnocenným panovníkom a dokonca mu udelili titul KRÁĽ, čo bolo odvodené od mena najväčšieho franského cisára Karola Veľkého.

Od vtedy sa mimochodom u Slovanov používa slovo Kráľ. Svätopluk zomrel v roku 894 ako veľký kráľ najväčšej ríše akú do tých čias Slovieni mali.

Mojmír II. (894-907)

Možno poznáš povesť o troch prútoch. Zomierajúci kráľ Svätopluk si dal zavolať svojich troch synov a dal im zlomiť zväzok troch prútov. Ani jeden z nich to nedokázal. Keď však zväzok rozmotal a každému dal jeden prútik, poľahky to zvládli.

Chcel im tým ukázať, aké dôležité je držať spolu... nerozdeliť mocnú ríšu kvôli hlúpym sporom a túžbe po moci. V povesti ale aj v skutočnosti sa však stalo presne to. Slávna a mocná ríša sa blížila k svojmu zániku.

Z kroník Franskej ríše vieme iba o dvoch z jeho synov. Ten tretí sa zrejme do hlúpeho zápasu o moc nezapojil a tak mu kronikári nevenovali pozornosť. Najstarší syn Mojmír II. sa stal následníkom trónu. Jeho mladší brat Svätopluk II. ale tiež túžil po moci a postavil sa proti nemu.  Dokonca sa spojil s Frankami a ich veľká armáda vtedy zničila veľkú časť  krajiny.

Mojmír II. nakoniec túto armádu porazil a Frankovia stihli akurát vyslobodiť Svätopluka II. z obkľúčenia na jednom hradisku odviezť ho do bezpečia v Bavorsku. Zrejme dúfali že ho ešte použijú v boji o Veľkú Moravou, no tam sa správy o ňom strácajú.  Franská ríša a v podstate aj Veľká Morava stáli už v tom čase pred omnoho väčšou hrozbou, a úplne prestalo záležať na tom, kto je väčší šéf.

Od východu tiahli nomádske Turecké a Onogurské kmene, a pod ich tlakom sa Veľká Morava postupne rozpadla. O jej zániku sa v kronikách nedočítame nič. Franskí ale aj Byzantskí kronikári v súvislosti s príchodom nových národov písali skôr o vlastných krajinách a Veľká Morava akoby sa rozplynula v oblakoch času.

...podoba Európy sa opäť raz úplne zmenila.

Z kroník ešte vieme že sa najprv od Veľkej Moravy Oddelili Česi a neskôr Franská ríša obsadila Panoniu (dnešné Maďarsko). V Salzburskej kronike sa ešte dočítame o „veľkej nešťastnej bitke pri  Brezalauspurcu“ (pri Bratislave) kde sa Frankovia pokúsili zastaviť postupujúcich nomádov. 

Napriek tomu že Frankov z Franskej ríše bolo omnoho viac, bitku katastrofálne prehrali. V tom čase už bola Veľká Morava minulosťou a jednotliví miestni veľmoži v snahe nájsť si miesto v meniacom sa svete stáli v tej bitke na oboch bojujúcich stranách. Podľa niektorých zdrojov práve v tejto bitke zahynul aj  Mojmír II. 

Čo by sme mali poznať...

Svet Veľkej Moravy netrval tak dlho ako iné veľké ríše. Dalo by sa povedať že vetko sa to v podstate odohralo počas života jednej až dvoch generácií. Kultúrne to ale bol nesmierne bohatý svet a ostalo nám po ňom mnoho vzácnych miest a predmetov...

MIKULČICE a KOSTOLÍK V KOPČANOCH

Už vieš že v tej dobe sa predovšetkým stavali hradiská. Neboli ale zriedkavé ani skutočné mestá. Na brehoch rieky Moravy vyrástlo veľké mesto s množstvom kostolov a podľa všetkého to bolo práve to miesto odkiaľ vládli panovníci svojej ríši.

Mesto v ťažkých časoch zaniklo, doslova zmizlo z povrchu zeme a časom sa naň úplne zabudlo. Na okraji tohto mesta stál kostolík Svätej Margity Antiochíjskej a keďže v jeho blízkosti neskôr vznikla dedina Kopčany, kostolík pripadol farnosti. Rieka Morava sa v roku 1993 stala hranicou medzi Českou a Slovenskou republikou.

Na českej strane nájdeš rozsiahly Archeoskanzen so základmi všetkých tých úžasných stavieb a rovnako veľkú expozíciu o živote v časoch starých Slovanov. Jedinou stojacou stavbou je ale kostolík na slovenskej strane rieky Moravy. Uprostred polí si tak žije svoje spomienky a pripomína nám zašlú slávu hlavného mesta.

KRÍŽ Z VEĽKEJ MAČE

Pri archeologickom výskume hradísk sa samozrejme našlo nesmierne množstvo úžasných predmetov svedčiacich o veľkom talente tvorcov.

Tento krížik nieje síce gravírovaný ani vykladaný diamantmi, napriek tomu je slávny práve vďaka svojej jednoduchej kráse.

Od roku 1993 ho mimochodom poznali v podstate všetci, pretože sa ocitol na vtedajšej slovenskej desaťkorunáčke.

KOSTOLÍK V DRAŽOVCIACH

Je nenápadný ROMÁNSKY kostolík a až pôjdeš po diaľnici popri Nitre, uvidíš ho na horizonte v mieste kde končí hrebeň vrchu Zobor.

Tam na Zobore bol mimochodom aj kláštor, ktorý dokonca prežil pád ríše a príchod novej doby. Dnes ale aj z neho nájdeš už iba zvyšky. 

Že ten kostolík na horizonte pochádza z veľmi dávnych čias vedel a videl každý, nedávne výskumy ale ukázali že skutočne pochádza ešte z čias Veľkej Moravy.