Arpádovci

Na sklonku slávy Veľkej Moravy sa mnohé začalo veľmi rýchlo meniť. V Panónii (dnešné Maďarsko) sa na prelome 9. A 10.storočia postupne usadili staromaďarské kmene. Samozrejme že aj medzi nimi bolo triedne usporiadanie a okrem obyčajných ľudí tu boli aj veľmoži. Dnes by sme mohli povedať že boli niečo ako panovníci, či šľachtici. Tu sa zaužíval výraz „náčelníci“.

Zo všetkých týchto kmeňových  náčelníckych rodín boli najsilnejší Arpádovci. Voláme ich podľa jedného z ich zakladateľov, Arpáda.

Postupne si aj medzi ostatnými kmeňmi vybudovali veľký rešpekt a v novovznikajúcej krajine sa ich rodina stala vládnucou. Až do roku 1301, kedy zomiera posledný kráľ z ich rodu vládli v krajine, ktorú  voláme Uhorsko. Dohromady sa tak na uhorskom tróne vystriedalo 24 kráľov z rodu Arpádovcov. Nitra tu mimochodom zohrala veľmi zvláštne miesto. Totiž kým bol kráľom jeden, jeho následník dostal titul Nitrianske knieža.

...áááá  samozrejme keďže to už bol jeden z rodov vládnucich v Európa, mali aj svoj erb. Tvorili ho červené a biele pásy z deviatimi levmi.

Pôjdeme ale teraz na úplný začiatok celého príbehu...

Nepokojná doba

Úplný začiatok niečoho je v dejinách často úplný koniec niečoho iného. Bol to čas kedy sa Veľká Morava definitívne rozpadla. Naďalej tu boli miestni veľmoži z jej zašlých čias, no  aj pre nich, rovnako ako pre bežných ľudí to bola veľmi nebezpečná doba plná veľkej neistoty.  

Už vieš, že v „nešťastnej bitke“ pri Bratislave ako ju nazvali franskí kronikári, dostali Bavorské vojská katastrofálny výprask od novo prichádzajúcich kočovných kmeňov. Bavorom išlo hlavne o ochranu územia Východnej ríše (dnes Rakúsko).

Nevydalo ...a po prehratej bitke museli ustúpiť na západ. Kočovné kmene sa usadili v Panónii, no ich hlavným živobytím boli vojenské lúpežné výpravy do okolitých krajín na západe. Mnoho miest, ktoré si pamätali ešte časy Rímskej ríše (napríklad Carnuntum) vtedy tak ľahli popolom, že sa na ne na ďalších tisíc rokov úplne zabudlo.

Až súčasní archeológovia im dnes vracajú niekdajšiu nádheru, ako je to v prípade rakúskeho Carnunta v dnešnej dedinke Petronel. Treba samozrejme povedať že aj mnohí miestni slovanskí veľmoži sa k nim ochotne často  krát pridali. Vidina ľahkej koristi dokáže zlákať.

Päťdesiat rokov trvala táto doba temna, neistoty a bezprávia a koniec tomu urobil až Nemecký kráľ Otto I. (912-973). V lete  roku 955 sa staromaďarské kmene vybrali až na územie dnešného Nemecka. 

Otto s pomocou ďalších západných spojencov porazil ich obrovskú armádu na hlavu. Bolo to pri rieke Lech a podľa kronikárov to bola tak veľká porážka staromaďarských kmeňov, že sa domov do Panónie nevrátil takmer nik.  Aj pri tejto veľkej bitke vieme že slovanské kniežatá bojovali na oboch stranách znepriatelených strán. Konkrétne o veľmožoch z Čiech vieme že stáli na strane Ottových západných spojencov. Možno to bolo tým že všetci bojachtivci tam pomreli, možno ich to s tými výpravami už ani veľmi nebavilo, alebo si uvedomili že to nikam nevedie. Každopádne od toho roku sa starí Maďari postupne usádzali.   

Od miestnych Slovanov v Panónii a v Nitrianskom kniežatstve prebrali roľnícky a remeselnícky spôsob života. Ich panovníci (už nie náčelníci ale kniežatá) boli rozumní ľudia a veľmi dobre si uvedomovali že viac ako zbraňami dosiahnu diplomaciou. To ti je slovo, čo označuje také správanie, pri ktorom namiesto snahy vyhrať bitku v triede a vyrábania škriepok vieš tej bitke a škriepkam predísť a radšej chceš mať v triede kopu kamarátov než nepriateľov na bitky medzi slovinou a matikou.  Uhorské kniežatá vedeli že v tejto svojej novej európskej vlasti musia hrať podľa pravidiel a že mocných panovníkov na západe je lepšie mať za spojencov, prípadne si s nimi aspoň nerobiť prieky.

Medzi tým o územie dnešného Slovenska (čiže niekdajšie Nitrianske kniežatstvo) prejavili záujem viaceré rodiace sa krajiny. Chceli ho napríklad pod svoju moc dostať české kniežatá, ktoré nakoniec pričlenili k svojej krajine iba dnešnú Moravu. Vznikajúce poľské kniežatstvo na severe pre zmenu na dlhú dobu obsadilo severnú polovicu dnešného Slovenska.

Štefan I. (997-1038)

Jeho otec Knieža Gejza (970-997) si spojením Nitrianskeho a Blatenského kniežatstva vytvoril veľkú krajinu a jedným z jeho sídiel sa stal Ostrihom (oproti Štúrovu). Tam sa aj narodil jeho syn Vajk, ktorý neskôr pri krste ako pätnásťročný dostal kresťanské meno Štefan.

Aj keď to v prvých rokoch bolo predovšetkým o bojoch medzi kmeňmi navzájom, nakoniec Gejza porazil všetkých svojich protivníkov. Išlo hlavne o to že prijal Kresťanstvo, a snažil sa aby nová krajina bola jednou z kresťanských krajín Európy. Mnohí, pamätajúci si starých bohov toto  akosi nevedeli prežuť.

Po smrti Gejzu zasadol na kniežací stolec Štefan. Oženil sa s Gizelou, dcérou bavorského vojvodu . Rovnako aj on mal sprvu veľa starostí s pohanskými náčelníkmi. Jeho príbuzný Kopáň proti nemu dokonca zosnoval sprisahanie aby získal jeho trón. Podľa ich starého zvyku totiž následníkom nemal byť syn panovníka ale najstarší člen širšej rodiny.  Bola z toho samozrejme vojna pretože Kopáň na svoju stranu strhol veľkú časť krajiny. Štefanovi sa len tak tak podarilo ujsť z Ostrihomu na druhú stranu Dunaja. To bolo územie slovanského veľmoža Hunta ktorý mu neskôr spolu s ďalším veľmožom Poznanom pomohli znovu získať moc a poraziť nepriateľov.

Štefan v roku 1000 dostal od pápeža Silvestra II. kráľovskú korunu a od vtedy ho poznáme ako KRÁĽA.  Mimochodom koruna, ktorú dnes poznáme ako Svätoštefánsku je omnoho rokov mladšia. Tá pôvodná sa stratila niekde v prúde čias, no touto korunou, ktorá sa dochovala až po dnes, boli korunovaní všetci panovníci Uhorska od roku 1270. Vtedy ju mal na hlave prvý krát kráľ Štefan V. prapraprapraprapra  potomok hrdinu dnešnej kapitolky, Štefana I.

Vráťme sa ale späť do príbehu... Celý čas pripravoval na vládu svojho syna Imricha, ten ale zomiera po zranení na poľovačke. Štefan medzi svojimi najbližšími príbuznými nenašiel vhodného následníka a tak oslovil Petra Orseola, svojho synovca, ktorý vyrastal v Benátkach. Bol to viac Talian než Uhor, čo mnohých štípalo. Pre Štefana bolo ale dôležité že je to zodpovedný človek, ktorý sa vo svete veľa naučil a krajinu povedie správne.

Dobre vedel že následníka musí vybrať sám, pretože vládnutiachtivých príbuzných čo sa už videli ako páni minimálne sveta bolo ako húb po daždi. Veľmi dobre vedel že krajinu, ktorú celý život tvoril by to na dlhé roky ak nie navždy rozdelilo.

Niektorí jeho nasledovníci najbližších tristo rokov boli fakt hodní slova „Kráľ“ iní stihli narobiť akurát tak poriadnu skazu. Niektorí vládli celé desaťročia v šťastnej krajine, iní v nepokojných časoch len pár rokov či dokonca mesiacov. Niektorí ostali v pamäti ľudí ako otcovia krajiny, iní by si skôr zaslúžili titul „Emil Omyl II.“

... o tom ale v ďalšej kapitolke.

Miesta ktoré by sme mali poznať.

Ostrihom

Samozrejme že aj tu trošku škrtneme za hranice, pretože naše dejiny sú úzko späté s dejinami našich dnešných susedov. Až sa raz vyberieš do Štúrova, tak ešte pred tým ako vojdeš na kupko alebo zmrzku na námestí udrie ti do očí fakt že pompézna stavba z nádhernou kupolou. Je to katedrála Panny Márie a Sv.Vojtecha. To bol mimochodom český misionár, ktorého do Uhorska pozval ešte knieža Gejza, otec Štefana I.

Samotná stavba je z omnoho neskorších čias, no stojí na mieste jedného z prvých kresťanských kostolov v novovzniknutom Uhorsku a hneď vedľa nájdeš zvyšky hradu odkiaľ Gejza, Štefan ale aj mnohí ďalší vládli svojej krajine. Nájdeš tu veľkú expozíciu venovanú týmto dávnym časom a keď sa vyštveráš až hore na kupolu, pochopíš prečo si za svoje sídlo zvolili práve toto úžasné miesto.

Kostolík Sv.Juraja v Kostoľanoch nad Tríbečom

...nie je tak pompézna stavba ktorú by bolo vidno z ďaleka, za to však ona vidí ďaleko do minulosti. Je to jeden z našich najstarších kostolíkov. Postavený bol práve v tých prvých rokoch Arpádovských kráľov a v jeho vnútri návštevníkov ohúria nádherné nástenné maľby. Tie sa nám zachovali len vďaka toku že neskorší stavitelia pri jeho prestavbe tieto maľby jednoducho zatreli vápnom a kostolík si prerobili podľa najnovších módnych trendov.

V tomto ináč nie je jediný. Aj v mnohých iných podobných kostolíkoch z neskorších čias sa zachovali podobné maľby. Teraz ale ešte že prečo vlastne maľby. Nebolo to kvôli tomu že by im z bielych stien bolo smutno.

Bola to doba, kedy čítať vedel len málokto. Aby ale človek prijal nejakú vieru, musí o nej aj asi voľačo vedieť... poznať hlavné príbehy, ktoré by ho viedli v jeho živote. Na stenách sa teda odohrávali práve príbehy z Biblie a zo života svätých, ktorí mali byť tým svojim životom príkladom pre obyčajného človiečika.

Rotunda  Sv.Juraja v Nitrianskej Blatnici

Je ešte staršia a pochádza až z prvej tretiny deviateho storočia, čiže pamätá si časy najväčšej slávy ale aj zániku Veľkej Moravy. Pamätá si zlé, nepokojné časy neistoty ale aj obdobia mieru a budovania novej krajiny. Pôvodne to bola malá okrúhla stavba so svätyňou no o mnoho storočí neskôr k nej pristavali vysokú zvonicu.

Rotunda  Sv.Juraja v Skalici

Ináč sranda ako toho Juraja mali radi.  Aj v Skalici na Záhorí ho môžeš navštíviť. Rovnako aj tu na stenách nájdeš úžasné nástenné maľby. Rotundu o mnoho storočí prestavali a tak skôr pôsobí ako gotická no archeológovia zistili že pochádza ešte z jedenásteho storočia, čo bol vlastne čas príbehu tejto kapitolky...