Najprv trošku vysvetlenie o storočiach.  Dnes žijeme v 21.storočí. Storočie pred tým, čiže od roku 1901 do doku 2000 bolo dvadsiate. Pre zapamätanie je dobrou pomôckou že 19.storočie končilo rokom 1900, osemnáste rokom 1800 a tak ďalej.  My sa teda dnes prechádzame medzi rokmi 1001-1100.

V jedenástom storočí sa toho udialo pomerne dosť. Z Uhorska, v ktorom sme žili sa časom stala veľká krajina. Aj západní cisári a králi a rovnako byzantskí panovníci už počítali s touto krajinou ako so svojim dôležitým susedom. Jasné, občas viedli vojny občas spolu obchodovali a žili v mieri, ale to už akosi patrilo k životu v stredovekej Európe. Veľmi častým spôsobom upevňovania vzťahov boli sobáše medzi deťmi panovníkov.

Nebude predsa Ďuro od susedov robiť mojej krajine prieky keď si môj syn vezme jeho dcéru. No teda... niekedy to fungovalo, inokedy práve to bolo dôvodom vojen. Toto je ináč dôvod prečo je nezmysel škriepiť sa o tom, koho to boli králi, odkiaľ boli, či akú mali národnosť. Väčšina nasledujúcich panovníkov napríklad boli Maďari len z veľmi malej časti. Otec Štefana I. bol síce z Uhorska no jeho matka pochádzala z panovníckeho rodu ďaleko na západe. Štefan si rovnako vzal za ženu cudzinku a tak jeho syn, ktorý sa ale nakoniec trónu nedožil, mal Mamu aj starú mamu z cudziny. 

Podstatné je, že to boli panovníci krajiny, v ktorej žili naši predkovia. Rovnako v tom čase nezáležalo na tom, kto bol akej národnosti. Ľudia jednoducho žili vo svojej krajine a chceli žiť v bezpečí, v krajine kde sa dobre žije. Samozrejme že nie všetci naši králi v 11.storočí boli hodní svojho titulu, no niektorí sa do kroník zapísali doslova zlatými písmenami.

V podstate celé to storočie bolo storočím bojov o korunu. Nech sa stal kráľom ktokoľvek, za chrbtom mal vždy minimálne troch bratrancov či strýkov, ktorí by tiež chceli nosiť kráľovskú korunu. Krajina tým pádom trpela pretože každý na svoju stranu strhol pár veľmožov a na oboch stranách umierali obyčajní ľudia. Niektorí dokonca požiadali o pomoc Nemeckú ríšu (bývalá Východofranská), alebo poľských či českých kráľov a tak sa nám tu zase raz preháňali codzokrajní obrnenci.

Peter I. (vládol 1038-1041 a 1044-1046)   

a Samuel Aba (vládol 1041-1044)

 Už vieme, že Štefan I. si za svojho nástupcu zvolil Petra. Ten ale vyrastal v zahraničí a bol viac Talian než domáci. Navyše v krajine robil zmeny, ktoré sa mnohým nepáčili a tak t toho samozrejme bolo povstanie a v roku 1041 sa stal kráľom Samuel Aba, Petrov vzdialený príbuzný. Peter musel ujsť do Bavorska, kde vládol markgróf Adalbert, jeho švagor. O tri roky neskôr mu nemecký cisár Henrich III. pomohol získať korunu späť.

Ondrej I. (1046-1060) a Belo I (1060-1063)

Ondrej sa stal kráľom v čase ďalšieho pohanského povstania a tak jeho meno poznáme hlavne v súvislosti s tým, že práve on tomu urobil definitívnu bodku. Každý kto si chcel privlastniť trón využíval že je v krajine ešte stále veľa ľudí žijúcich v starej viere kočovných Maďarov. Do jeho vlády aj samotní králi tolerovali že časť krajiny stále verila v starých bohov. Po porážke povstania túto vieru zakázal. So svojim bratom Belom si vládu nad krajinou v podstate rozdelili a kým Ondrej bol kráľom celého Uhorska, Belo bol Nitrianske knieža.

Skončilo to ale samozrejme vojnou ako vždy. Belo sa postavil proti svojmu bratovi a musel ujsť k svojmu švagrovi, budúcemu poľskému kráľovi Boleslavovi. V roku 1060 Spolu napadli Uhorsko a aj keď Ondrejovi prišla pomoc z Čiech aj Nemecka, Belo I. zvíťazil a stal sa ďalším kráľom. Ani on si svoju vládu dlho neužil. Snažil sa ale aby jeho krajina bola konečne pokojným miestom. Svojich bývalých nepriateľov neprenasledoval. Okrem iného zrušil mnohé dane,  razil strieborné peniaze (denáre) a zaviedol pevné ceny tovarov. S Nemeckou ríšou ale neustále viedol boje, keďže sa stal kráľom Uhorska proti ich vôli.

Šalamún (1063-1074) a Gejza I. (1074-1077)

Riešením vojen s Nemeckou ríšou bol práve Šalamún. Bol z rodu Arpádovcov, no zároveň bol spoľahlivým spojencom pre cisára. Ani časy jeho vlády ale neboli obdobím mieru. Okrem toho, že musel chrániť krajinu pred útokmi z Poľska a nakoniec sa vzdať časti Nitrianskeho kniežatstva, čelil aj hrozbám z východu. Kočovné kmene Pečenehov a Kumánov ohrozovali východ krajiny a tak bola krajina v neustálom nebezpečí.

Gejza spolu so svojim bratom Ladislavom na väčšine týchto ťažení bojoval po jeho boku, a keď sa stal kráľom zdedil okrem koruny aj túto ťažkú úlohu ochrany krajiny. Aby Gejza ukončil vojnu s Byzantskou ríšou, vzal si za ženu dcéru tamojšieho veľmoža a Cisár mu daroval kráľovský diadén. Ten sa omnoho rokov neskôr stal súčasťou budúcej uhorskej kráľovskej koruny. Tvorí dodnes jej spodnú časť.

Ladislav I. (1077-1095)

Jedenáste storočie ukončíme veľkým panovníkom. Bol bratom kráľa Gejzu. V bojoch proti Kumánom sa preslávil veľkou odvahou a keďže ho krátko po smrti pápež vyhlásil za svätého, dodnes sú výjavy z týchto bitiek na stenách mnohých kostolov. Tieto výjavy poznáme ako „Svätoladislavské legendy“. 

Ako kráľ sa preslávil veľkou rozvahou a po rokoch ukončil spory vo vnútri krajiny. Počas jeho vlády sa súčasťou Uhorska stalo aj dnešné Chorvátsko.  Od zániku Veľkej Moravy prvý krát obnovil Nitrianske biskupstvo a dal postaviť alebo obnoviť mnoho kostolov a kláštorov zničených v nepokojných rokoch pred jeho vládou.

Čo by sme mali poznať

Základy rannorománskeho kostolíka v Krásnom

Kostolík je presne z čias tejto našej kapitolky. Bol dôležitým náboženským centrom, pretože v jeho okolí sa našlo množstvo hrobov, z ktorých mnohé mali dokonca kamennú platňu, čo bolo zriedkavé. Kostolík prešiel viacerými prestavbami a štyristo rokov od postavenia ho dokonca opevnili kvôli tureckej hrozbe (o tom niekedy v ďalších kapitolách). Prežil všetky nasledujúce pohromy vrátane povstaní, vojen a požiarov. Nakoniec zanikol kvôli tomu že sa v blízkosti v roku 1801postavil nový a väčší a na pôvodný, zbúraný sa úplne zabudlo.

Spišský hrad

Ten myslím pozná každý. Známy je predovšetkým svojou veľkosťou a patrí medzi naše najnavštevovanejšie. Pre nás je ale dôležitý tým, že začiatky jeho stavby siahajú práve do nepokojných čias 11.storočia. Samozrejme že to nebola hneď tá megastavba čo dnes. To bolo vecou stáročného vývoja, prestavieb a rozširovania. Každé obdobie od románskeho po barok to po sebe zanechali niečo veľkolepé, no tie najstaršie časti hradu nájdeš na úplnom vrchu hradnej skaly. To v podstate platí pre všetky hrady.

Trenčiansky hrad

Hradný vrch bol obývaný v podstate od pradávna, pretože to bolo bezpečné miesto odkiaľ bolo vidno do ďaleka. V deviatom storočí, v časoch Veľkej Moravy tu tiež bolo hradisko. Z tých čias tu môžeš vidieť základy rotundy. Ako už vieš, v tých nebezpečných časoch boli častým útočišťom obytné veže. To čo prvé udrie do očí každého návštevníka je mohutná hradná veža. Práve ona je jednou z najstarších častí hradu spolu s neskorším palácom a prvými hradbami.

Bratislavský hrad

Teda tu ale treba dať na správnu mieru že čo. To čo nad mestom uvidíš dnes už nie je hrad ktorý tu stál v 11.storočí. V tom čase bol mimochodom sídlom kráľa Šalamúna, ktorý bojoval s Gejzom.

O takmer 700 rokov sa znovu stal sídlom panovníka. Vtedy tu často bývala cisárovná Mária Terézia. To už bol palác z veľkým vnútorným nádvorím a ohromnými sálami. Hrad v roku 1811 vyhorel a od vtedy ho celé generácie poznali ako zrúcaninu.

V rokoch 1956-1968 prebehla veľká rekonštrukcia do podoby z čias baroka a taký ho môžeš navštíviť aj dnes.

Zlatá koruna z Ivánky pri Nitre (koruna cisára Konštantína Monarcha)

V roku 1860 ju objavili v zemi viac mene úplnou náhodou. Ako sa k nám dostala je záhodou. Je možné že bola darom niektorého byzantského cisára niektorému nášmu kráľovi. Rovnako je možné že bola ukradnutá počas 4.križiackej výpravy v roku 1204 a tu u nás si ju zlodej schoval alebo ju predal. Vieme ale že zobrazuje Cisára Konštantína IX. , manželku Zóé a dcéru Theoodoru.  Rovnako vieme že bola vyrobená zlatníkom v Konštantínopole (hlavnom meste Byzantskej ríše) niekedy v rokoch 1042-1055.