V dvanástom a trinástom storočí to u nás bolo podobne zamotané ako storočie pred tým. Každý jeden z panovníkov mal čo robiť aby krajinu ochránil pred hrozbami spoza hraníc, no niektorí  boli sami dobyvateľmi, ktorí napádali okolité krajiny. Keď sa krajina zväčší, je logické že nové územie nevyčaruje Harry Potter ani si ho len tak nenakreslia na plafón. Krajina sa môže rozšíriť len ak pohltí tú susednú.

Koloman (1095-1116)

...bol práve takým panovníkom. Pôvodne kráľom byť nemal aj keď bol prvorodený, pretože rozvážny a múdry kráľ Ladislav I.  dal prednosť Gejzovmu synovi Almošovi. Podľa kroník sa bál „že bude prelievať krv“... jednoducho v ňom videl nerozvážneho človeka, ktorý radšej posiela ľudí do vojny, než by sa snažil o mier. Almoš sa ale po smrti Ľudovíta vzdal trónu a kráľom sa napokon aj tak stal Koloman a Almoš ostal Nitriankym kniežaťom.  Ako to ale v rodine Arpádovcov bolo zvykom, opäť to skončilo vojnou o trón.

Najprv Koloman Almošovi zrušil Nitrianske kniežatstvo a ten sa obrátil o pomoc na Poliakov a Nemcov.  Koloman nakoniec zajal Almoša a spolu s jeho bratom Belom ho dal oslepiť a uväzniť v kláštore v Domoši (dnes v Maďarsku). Napriek krutosti akou vládol ho volali Koloman Učený, keďže veľa čítal. Počas vlády bojoval aj on proti Kumánom z východu, napokon však s nimi dohodol mier, usadil ich vo svojej krajine a prijal ich do služby. Počas jeho vlády sa naši predkovia prvý krát stretli s Križiakmi.

KRIŽIACI

Tu je dôležité najprv si vysvetliť pár udalostí zo sveta. Od prvých storočí kresťania navštevovali miesta súvisiace s udalosťami v Biblii. Ježiš, Mojžiš, Eliáš či kráľ Dávid sa pre človeka stávajú omnoho reálnejšími bytosťami, keď stojíš na miestach, kadiaľ kráčali. Tieto miesta navštevovali pútnici z celej Európy a boli aj takí, ktorí predali celý svoj majetok aby sa na miesta vo Svätej zemi dostali.  Bol to ale svet, ktorý ovládali Moslimovia.

Pápež Urban II. vyzval panovníkov kresťanských krajín a ich veľmožov a rytierov aby oslobodili Svätú zem. Z Európy tak nasledujúcich dvesto rokov vyrazilo niekoľko fakt že gigantických armád. Voláme ich Križiacke výpravy. Ono pôvodný plán bol pekný. Vytvoriť bezpečný koridor pre pútnikov a vo Svätej zemi (dnes krajina Izrael) vytvoriť kresťanské kráľovstvo.  Skončilo to ale veľmi neslávne. To kráľovstvo si tam síce po dlhých rokoch bojov založili a aj pre pútnikov už bolo omnoho bezpečnejšie ísť do tých ďalekých končín. Mier tam bol ale veľkou vzácnosťou a napokon to aj tak skončilo úplným odchodom Križiakov. 

No a teraz ako sa to celé týka nás. Prvá Križiacka výprava v roku 1096 tiahla (pešo samozrejme) od brehov Atlantického oceánu vo Francúzsku aj cez naše územie. Neboli to ale väčšinou žiadni svätí muži chrániaci pútnikov a kadiaľ išli, tadiaľ rabovali.  Keď prechádzali popri Nitre, rovnako sa pokúsili vyplieniť mesto a okolité dediny. Mestská posádka s pomocou miestnych obyvateľov z okolia ich ale porazili a (nedá sa na to použiť iný výraz) rozprášili ich na všetky svetové strany. S križiakmi u nás celkovo nemáme dobré skúsenosti. V podstate vždy keď tiahli cez naše územie, bolo z toho rabovanie, plienenie a nakoniec kuca-paca.  Samozrejme že to nebola nikdy  celá tá mega perepúť. Každá z týchto výprav tiahla Európou rozdelená v menších armádach. Preto sa pri Nitre obyvateľom podaril ten husársky kúsok.

O dobrých časoch a časoch nepokojov

Štefan II. (1116-1131) Bol syn Kolomana a nemal ešte ani 15 rokov keď sa stal kráľom. V takomto prípade, a stalo sa to potom neskôr ešte pár krát, vládli za kráľa poručníci. Za jeho vlády v roku 1130 postavili kláštor v Bzovíku.

Belo II. (1131-1141) bol ten Belo, ktorého ako malého chlapca oslepili spolu s jeho otcom Almošom. Samozrejme že keď sa stal kráľom, čakala niekdajších nepriateľov pomsta. Bol slepý no krajinu viedol zodpovedne. Ku koncu života sa ale uzavrel sám do seba, a celá krajina začala upadať.

Gejza II. (1141-1162) bol pre zmenu kráľom, ktorý viedol vojny za hranicami krajiny. Zorganizoval niekoľko výprav do Ruska. Armádu to ale vyčerpalo. To využil Byzantský cisár Manuel II. a napadol južné kraje Uhorska. Aj za jeho vlády cez našu krajinu tiahla ďalšia križiacka výprava a znovu to pre Uhorsko bola kalamita. Jeho nasledovník Štefan III. (1162-1172)  rovnako zápasil o svoju krajinu s Byzantskou ríšou.

Ďalší kráľ Belo III. (1172-1196) bol istý čas pre zmenu s Byzantskou ríšou zadobre. Dokonca  ako mladý žil na dvore Byzantského cisára a aj peniaze, ktoré za jeho vlády platili v Uhorsku boli inšpirované byzantským umením.

V roku 1177 do Byzantskej ríše poslal pomoc proti Turkom, ktorí začali útočiť z Ázie. Turci sa postupne stali hrozbou, ktorá prišla až k nám, ale to je už iný príbeh niektorej ďalšej kapitolky. Samozrejme že aj Belo sa napokon ocitol v sporoch s Byzantskou ríšou a rovnako aj za jeho panovania cez naše územie tiahla ďalšia križiacka výprava. Na účasť v tejto výprav vyzval Pápež aj Bela III. On to síce odmietol ale pridal sa jeho mladší brat Gejza.

Za vlády Imricha (1196-1204) bolo založené prepoštstvo v Spišskej Kapitule, ktorá sa neskôr stala veľmi dôležitým centrom Spiša. Jeho nástupcom sa stal syn Ladislav III.  (1204-1205).  Keďže bol ešte dieťa, vládnuť mala zatiaľ jeho matka Konstancia. Pred povstalcami v Uhorsku ale musela ujsť do Rakúska a Ladislav tam krátko na to zomiera.

Ondrej II. (1205-1235) a Belo IV. (1235-1270)

Mongolský vpád

Začiatkom 13 storočia za severnými hranicami Číny začala vznikať mocná ríša. Pod vedením Džingischána postupne obsadili všetky okolité krajiny a za veľmi krátky čas dobili v podstate skoro celú Áziu. Už v roku 1223 porazili spojenú Ruskú a Kumánsku armádu a dalo by sa povedať, že tým sa stali pohromou, ktorá skôr či neskôr prevalcuje aj nás.

Uhorsko si ale žilo okrem toho aj množstvom vlastných problémov. Predchádzajúci panovníci odmeňovali svojich verných udeľovaním rôznych výsad, ale aj majetkov, ktoré sa potom dedili z pokolenia na pokolenie. Moc a bohatstvo mnohých rodín tak narástla do ohromných rozmerov a mnohí začali mať pocit, že kráľa v podstate ani nepotrebujú. Kráľ Ondrej II. (1205-1235) zdedil krajinu, v ktorej mali veľmoži obrovskú moc a jemu neostalo iné, ako im všetky ich práva potvrdiť „BULOU“ – dekrétom potvrdzujúcim všetky ich práva a slobody.

Kráľ Belo IV. (1235-1270) sa snažil oslabiť moc šľachty rôznymi zmenami zákonov. To sa samozrejme pánom zvyknutým na svojvôľu nepáčilo a voči kráľovi sa stavali na odpor.  Kráľ si veľmi dobre uvedomoval blížiacu sa mongolskú katastrofu a začal sa na ňu pripravovať no zároveň vedel, že od veľmožov sa veľkej pomoci nedočká. Napriek tomu sa mu podarilo postaviť veľkú armádu, ktorá mala byť poslednou nádejou krajiny

Mongoli sa na vpád do Európy pripravovali celé roky. Ich špióni v roli kupcov prešli celú Európu až po Atlantický oceán na západe Francúzska a dôkladne spoznali nielen krajiny ale aj vlastnosti miestnych panovníkov, ich silu armády ale aj vzťahy medzi panovníkmi či šľachticmi navzájom. Plán bol krajinu po krajine dobiť celú Európu a len zázrak spôsobil že sa tak aj naozaj nestalo. Na jar roku 1241 sa celá pohroma začala.  Do Poľska dorazila 20 tisícová armáda jazdcov pod vedením Orduchána, porazili poľskú armádu a ich postup na západ zastavili až Česi. Otočili sa tak na juhovýchod a po vyplienení Moravy smerovali k nám do Uhorska.

Druhá mongolská armáda sa k nám dohnala od východu. Palatín Dioníz sa snažil zastaviť ich postup v Karpatských priesmykoch, no jeho obeť mala cenu len získaného času  na prípravu krajiny na istú pohromu.  11.apríla 1241 sa pri rieke SLANÁ ich veľkej armáde postavil náš kráľ Belo IV. spolu so všetkými, ktorým záležalo na budúcnosti krajiny.

Bitka dopadla katastrofálne. Takmer celá naša armáda bola zničená. Veľmoži, preláti a najlepší bojovníci krajiny... z nich všetkých sa podarilo zachrániť len hŕstke ľudí spolu s kráľom. Jeho brat Koloman v bitke utrpel zranenia, po ktorých krátko na to zomrel. Samotný kráľ sa zachránil tým že odišiel až do Záhrebu a neskôr do prístavu Trogir v Jadranskom mori.

Obe mongolské armády sa tak stretli u nás. Orduchán s Batuchánom celé mesiace plienili krajinu. Všetka úroda na pliach bola zničená, väčšina dedín vypálená a z obyvateľov prežili len tí, ktorí stihli ujsť do hôr a močiarov alebo mali to šťastie že boli obyvateľmi kamenných hradov alebo kláštorov. Jedným z tých miest, ktoré prežili túto ťažkú dobu a odolali obliehaniu bol Benediktínsky kláštor v Hronskom Beňadiku. Ani na hradoch a v kláštoroch by sa ale nedalo žiť večne ak by krajina bola naďalej plná nepriateľov. Zdalo sa nemožné aby to dopadlo dobre. Po zničení našej krajiny mali pokračovať ďalej na západ a postupne obsadiť celú Európu, takže ak by aj niekto dokázal prežiť po opustení bezpečných hradov a nejakým zázrakom ujsť z krajiny, nebolo veľmi kam.

Po roku plienenia a beznádeje na obkľúčených hradoch, keď sa už zdalo že naša krajina úplne zmizne z povrchu zeme sa stalo niečo nečakané.

Veľký chán Ogotaj ďaleko v Ázii náhle zomrel, a  u nich doma sa spustili ťahanice o to kto bude ďalším veľkým chánom a pánom celej Ázie.  Orduchán s Batuchánom sa aj s armádami museli vrátiť domov aby zasiahli do rozhodovania. Naša krajina bola zachránená. Po tom, ako sa v Mongolsku podarilo všetko usporiadať sa ešte pár krát pokúsili zopakovať ťaženie do Európy, no už nikdy sa im nepodarilo pripraviť to celé tak, aby sa to podarilo.

Po ich odchode ostali niektoré časti dnešného Slovenska úplne vyľudnené. Okrem toho zavládol v krajine veľký hlad, pretože rok čo tu boli Mongoli sa nič nesialo. Ľudia sa ale pustili do obnovy zničenej krajiny. Kráľ Belo k nám pozval nemeckých kolonistov, začala sa stavať hustá sieť kamenných hradov, ktoré by v čase návratu nebezpečenstva ochránili obyvateľstvo a čo je rovnako dôležité, po celom dnešnom Slovensku začali vznikať mestá.

Preto je v histórii mnohých miest práve Belo IV. ten, kto mestu udelil mestské výsady alebo bol vyslovene kráľom, ktorý mesto založil. Belo bol kráľ, ktorý sa zjavil v správny čas na správnom mieste. Je len veľmi ťažké predstaviť si, ako by to celé dopadlo bez neho.

Koniec Arpádovcov

Belov syn Štefan V. (1270-1272) až takou výhrou pre krajinu nebol. Najprv sa vzbúril proti svojmu otcovi a vynútil si spoluvládu a za ženu si vzal dcéru pohanskeho kumánskeho veľmoža. V sporoch proti Belovi a aj neskôr posmrti otca na obranu Uhorska vďaka tomu často využíval ich vojenskú pomoc. Zomrel pomerne mladý. Mal len 33 rokov, keď na trón musel zasadnúť jeho desaťročný syn Ladislav IV.

Keďže bol dieťa, vládli za neho príbuzní, no  malér bol že z matkinej strany to boli práve pohanskí Kumáni. Preto ho zároveň poznáme ako Ladislava Kumánskeho. V krajine z toho vznikli spory a kráľ bol viac v tábore so svojimi súkmeňovcami Kumánmi. Nakoniec Ladislava zabili práve oni, pretože si mysleli že tým získajú kráľovskú korunu. Ladislav si nestihol založiť rodinu a tak zomrel bez následníka.

Posledným kráľom z dynastie Arpádovcov bol Ondrej III.  (1290-1301) Bol to vnuk Bela IV. a v podstate posledný z rodu Arpádovcov. Už za jeho života sa viacerí panovníci Európy snažili získať uhorskú kráľovskú korunu. Za tie stáročia sa vzájomnými svadbami panovnícke rodiny tak preplietli že prakticky každý sa videl ako možný kráľ Uhorska. Napriek týmto problémom sa kráľovi Ondrejovi podarilo veľa dobrých vecí. Okrem iného udelil mnohým mestám privilégiá, aké mali mestá na západe,  a celý čas sa snažil zlepšiť postavenie nižších šľachticov voči veľmožom. Tí sa totiž často cítili neobmedzenými pánmi území ktoré im patrili. Zomiera ako 36 ročný a keďže po sebe nezanechal nástupcu, rod Arpádovcov ním vymiera.

Miesta, ktoré by sme mali poznať

Ešte stále sa pohybujeme vo svete Románskeho umenia. Samozrejme že to bola doba, kedy na Slovensku vznikla väčšina súčasných hradov. Tie sa ale samozrejme v priebehu stáročí

Spišská Kapitula

Nieje len samotný románsky chrám. Keďže to postupne bolo veľmi dôležitým centrom získalo aj vlastné opevnenie. Samozrejme že aj tu stáročia leteli a za hradbami postupne pribúdali aj budevy z čias gotického či barokového obdobia.

Kostol v Bíni

Je veľmi peknou ukážkou románskej architektúry aj vďaka tomu že ho v neskorších obdobiach zásadne neprestavúvali. Je to tým, že v čase svojho vzniku bol dôležitým centrom širokého okolia no stáročiami sa ocitol na okraji veľkého sveta, učupený v malej dedine.

Kostolík v Haluziciach

dnes poznáme už iba ako zrúcaninu, no miesto kde sa nachádza je dodnes veľmi pekné a má v sebe tajomnú atmosféru. Nachádza sa oproti hradu Beckov.

Hrad Zniev

zohral dôležitú úlohu v časoch Mongolov, pretože jeho rozsiahle priestory za hradbami dokázali ukryť stovky ľudí do bezpečia. Dnes z neho veľa neostalo. Príroda urobila svoje a aj z horného hradu, rovnako ako z hradieb po celom obrovskom kopci vidieť len pramálo.

Hrad Uhrovec

je naopak zachovalá zrúcanina. Navyše ho už mnoho rokov rekonštruujú a tak tam postupne pribúdajú celé poschodia pôvodnej stavby. Pre tento náš príbeh je dôležitá predovšetkým hradná kaplnka. Je to jedna z mála zachovalých ROMÁNSKYCH hradných kaplniek na Slovensku.

Tesárske Dúpence

Sme už spomínali v kapitlke venovanej sopkám na Slovensku. Blízko dediny Hontianske Tesáre sa v skalách nachádzajú tieto tajuplné úkryty vyhĺbené do sopečnej tufy. Práve takéto úkryty boli v čase mongolskej pohromy jedinou šancou na prežitie pre obyčajných ľudí. Nie každý mal totiž to šťastie že sa vtedy nachádzal na nejakom bezpečnom kamennom hrade.

Hronský Beňadik

Bol postavený v roku 1075 za kráľa Gejzu I.  Keďže to bol dôležitý kláštor od začiatku bol opevnený. V čase Gotiky, v rokoch 1345-1350 ho ale komplet prestavali a tak dnes pri jeho návšteve uvidíš nádherný gotický chrám akých je na Slovensku málo.

Kláštor v Bzovíku

Postavili ho príslušníci rodu Hunt-Poznanovcov. Tých už poznáš z kapitolky o prvých rokoch Uhorska. V 16. storočí ho pre tureckú hrozbu prestavali na pevnosť s mohutnými hradbami, a preto ho dnes poznáme skôr ako pevnosť. V neskorších pokojných časoch opäť slúžil ako kláštor a nebyť nešťastných udalostí  počas II. svetovej vojny v roku 1945, stál by do dnes podobne ako kláštor v Beňadiku.