Obdobie chaosu

Po smrti posledného kráľa z rodu Arpádovcov sa v Uhorsku rozprúdili ťahanice o to, kto by mohol byť ďalším kráľom. Krajinu čím ďalej tým viac ovládali veľmoži. Doslova si ju rozdelili na malé kúsky a v podstate v nich vládli ako králi. Časy slabých kráľov, kedy si mohli robiť čo chcú z nich urobili mocných pánov a veľmi sa im nepáčila predstava že by bol ďalším kráľom niekto ako Belo IV., ktorý ich pýche a túžbe po moci dal po ušiach.  Chceli jednoducho slabého „králika“, ktorý by im príliš nerozprával do "ich vecí"...

Už v roku 1301 síce korunovali za kráľa Karola Roberta, no zároveň v Stoličnom Belehrade odporcovia zvolili a dali korunováť Václava III., syna českého kráľa Václava II.  Karol bol tak v podstate kráľom bez kráľovstva.

Václav II. veľmožom vyhovoval, pretože to bol len dvanásť ročný chlapec. V roku 1305 sa ale svojej koruny vzdal a ponúkol ju svojmu príbuznému Otovi, bavorskému vojvodovi z veľmi starého rodu WITTELSBACH.  Otov nárok na kráľovstvo spočíval v tom že jeho matka bola dcérou Bela IV.

S Otom je spojená jedna kuriózna príhoda. Aby bol korunovaný, potreboval logicky korunu. Konkrétne tú Svätoštefánsku, ktorou bol ako prvý V ROKU 1270 korunovaný Štefan V. Nejakým činom sa k nej dostal, no cestou do Uhorska mu vypadla z kapsy.

Keď to zistili, nastala neskutočná panika a strapkali ju hľadať. Korunu našli o pár dní vypadnutú a nikým nepovšimnutú vedľa cesty. Doboví kronikári v tom videli zlé znamenie pre jeho vládu a v podstate aj pre celú krajinu. Nakoniec to s ním vlastne aj skončilo zle. Sedmohradský vojvoda mu sľúbil svoju dcéru za ženu, no bola to pasca. Zajal ho, zbavil ho koruny. Otovi sa ale po čase podarilo ujsť domov do Bavorska a do Uhorska sa už nikdy nevrátil.

Samozrejme že to neskončilo len pri strácaní a nachádzaní zlatej koruny. Krajina bola na celé roky v zmätku a svojvôli mocných veľmožov, ktorí aj sami medzi sebou často viedli potýčky podľa toho, kto za koho bol...  Toto obdobie v našich dejinách voláme „MEDZIVLÁDIE“ a trvalo v rokoch 1301-1308 no mohli by sme to nazvať skôr „sedem rokov nešťastia“.

Karol I. Róbert z Anjou

Od počiatku bol za hranicami Uhorska pre všetkých tým najprijateľnejším kandidátom. Ako sa to ale stalo, že sa nám tu dostali králi z Francúzska.

Štefan V. mal okrem syna Ladislava ešte dcéru Máriu. Tú vydali za neapolského kráľa Karola I. z Anjou, brata francúzskeho kráľa Ľudovíta IX... Viem, trochu sa v tom dá stratiť ale zjednodušene povedané Karol I. Róbert z Anjou (syn Márie) bol vnukom uhorského kráľa Štefana V.  Nebol už síce z rodu Arpádovcov, pretože to sa dedilo po mužoch (ako dnes priezvisko) no bol tým pádom legitímny následník trónu.

Občas tie ich svadby boli zárukou mieru, no častejšie sa v dejinách Európy stávalo že následné príbuzenské vzťahy boli skôr dôvodom dlhých vojen v krajine alebo medzi krajinami navzájom. Išlo vždy o veľké dedičstvo, a logicky nik nechcel ustúpiť.  Francúzi a Angličania sa tak napríklad v čase tohto nášho príbehu kvôli takejto veci mastili STO ROKOV vo vojne, ktorá sa preto aj volá storočná.

Vráťme sa ale naspäť k nám do Uhorska.  V roku 1308 v Pešti (dnes Budapešť) zvolili opätovne za kráľa Karola z Anjou. Dokonca aj niektorí veľmoži z horného Uhorska (dnes Slovensko) súhlasili. Dúfali, že nový kráľ im nebude zasahovať do území, kde chceli aj naďalej neobmedzene vládnuť a uspokojí sa s okolím Pešti. Samozrejme že z toho zase bola kuca-paca, pretože Karol sa rozhodol krajinu zjednotiť.  Matúš Čák, ktorého pre jeho hlavné sídlo voláme TRENČIANSKY, bol jedným z oligarchov, ktorí sa proti novému kráľovi postavili.

Patrila mu veľká časť západného a stredného Slovenska a odhliadnuc od toho ako si ho dnes idealizujeme do postavy hrdinu, bol to predovšetkým mocný pán, ktorému sa nepáčilo že by mu voľakto mal vládnuť. Druhou rodinou boli OMODEJOVCI, ktorým pre zmenu patrilo východné Slovensko. Takto nejako bola rozkúskovaná celá krajina a uprostred bol fliačik zeme okolo Pešti kde uznávali nového kráľa.

Čákovci a Omodejovci sa spojili a bola z toho bitka akú podľa kronikárov Uhorsko ešte nevidelo. Dve obrovské armády sa v roku 1312 stretli pri dedinke Rozhanovce. Najprv to vyzeralo, že to pre kráľa skončí zle, no pomohli mu rytieri z rádu Johanitov, ktorí ho vyslobodili z obkľúčenia a o víťazstve nakoniec rozhodli obyvatelia Košíc a spišskí Sasi.

Dohromady trvalo desať rokov, kým sa Karolovi podarilo zlomiť odpor všetkých veľmožov. Nerobil to však pre nejakú vlastnú mocibažnosť. Dobre si uvedomoval že len zjednotená krajina môže byť úspešná. Karol I. Robert to nakoniec dokázal a z Uhorska urobil jednu z najmocnejších a najbohatších krajín v Európe. Krajinu, ktorá sa stala križovatkou Európy a ktorá bola dobré miesto pre život.

Rozvoj miest na Slovensku

Za svojej vlády urobil mnoho zmien. Celú krajinu zmodernizoval a predovšetkým sa sústredil na mestá. S mestami to u nás v podstate začal už Belo IV. z rodu Arpádovcov po odchode Mongolov, no v nepokojných časoch bojov veľmožov o moc začali mnohé upadať. Banské mestá boli vždy veľmi dôležité no za vlády Karola získali veľké výsady.

Táto doba bola zlatou dobou Banskej Štiavnice a Kremnice.

Z kapitoly o sopkách na Slovensku vieš, že v Štiavnici sa ťažilo striebro a v Kremnici zlato. V Kremnici medzi tým vznikla mincovňa, kde sa razili strieborné denáre a zlaté dukáty.

V roku 1328 udelil kráľ Kremnici mestské výsady a za jeho vlády sa tu razil veľmi známy zlatý FLOREN. Ten spoznáš podľa veľkej Anjouovskej ľalie, ktorá bola aj súčasťou erbu Anjouovcov a tým aj erbu našej krajiny za ich vlády. Červené a biele pásy boli pôvodným erbom Uhorska od čias Arpádovcov a keďže Anjouovci boli ich nasledovníkmi v krajine, nový erb krajiny bol zložený z ich dvoch pôvodných erbov. 

Stretnutie na Vyšehrade

Karol Robert si veľmi dobre uvedomoval že rozvrátená krajina je pohromou pre všetkých a rovnako konflikty medzi krajinami. V roku 1335 vo svojom sídle na hrade VYŠEHRAD (dnes maďarský Visegrád blízko Štúrova) zorganizoval stretnutie panovníkov strednej Európy.  

Okrem Karola tam prišiel český kráľ Ján Luxemburský a poľský kráľ Kazimír III. Veľký.  Na stretnutí sa dohodli že voči sebe navzájom nikdy nebudú útočiť, všetky spory vždy vyriešia rokovaním a ak by niekoho z nich v budúcnosti niekto iný napadol, ostatní jeho krajine prídu na pomoc.

O vyše 650 rokov sa tu znovu stretli predstavitelia týchto krajín. Tento krát to už boli štyri krajiny. Slovensko, Maďarsko, Poľsko a Česká republika a rovnako ako ich dávni predchodcovia sa dohodli na vzájomnej spolupráci pre dobro všetkých štyroch krajín a všetkých ich obyvateľov.

Z hradu na kopci už dnes veľa neostalo, no v miestnosti, kde ono stretnutie kráľov pred stáročiami bolo nájdeš úžasnú vec. Je tam figurínová rekonštrukcia hostiny, na ktorej sa všetci zúčastnili.

Ľudovít I. Veľký (1342-1382)

Zdedil po svojom otcovi fungujúcu krajinu. Uhorsko bolo ozajstnou križovatkou Európy a v niektorých ako ťažba zlata, striebra a medi dokonca celosvetová jednotka. Jeho vláda bola ale poznačená neustálymi vojnami v zahraničí.

Viedol dlhoročné spory so svojimi príbuznými v Neapolsku, niekoľko výprav zorganizoval do Bulharska, Rumunska a Srbska a po smrti jeho strýka, poľského kráľa Kazimíra v roku 1370 sa stal súčasne aj poľským kráľom. Za jeho vlády dosiahlo Uhorsko vrchol svojej moci a slávy.

Po celej ríši zakladal kláštory. V roku 1377 založil kláštor Paulíniov v Mariánke pri Bratislave.

Za jeho vlády sa výrazne zmenil aj Zvolenský zámok. Už poslední králi z rodu Arpádovcov tam trávili veľa času no za Anjouovcov sa stal veľmi častým miestom ich oddychu. Dôvodom boli predovšetkým poľovačky v blízkych lesoch a v kronikách sa zachovala jedna správa o tom že pri jednom takom dobrodružstve Ľudovíta takmer pripravil o život rozzúrený medveď.

Rovnako Bardejov na východnom Slovensku v tom čase zažil neuveriteľné premeny. Stal sa obchodnou križovatkou všetkých štyroch svetových strán, veľmi zbohatol a v jeho centre vyrástli nádherné meštianske gotické domy,  ktoré sú dodnes celosvetovým unikátom.

Zároveň je to spolu s Levočou jedno z mála miest, ktoré si zachovali aj pôvodné gotické hradby. V pokojnejších časoch 18. A 19. Storočia sa totiž mestá začali rozširovať a hradby sa stali nepotrebnou prekážkou.

Ľudovít sa 16 rokov pokúšal o následníka trónu, no napokon sa mu narodili len tri dievčatá. Uhorská vetva Anjuovcov tým vymrela po meči, rovnako ako pred nimi Arpádovci.  74 rokov však vďaka ním Uhorsko a zvlášť jeho severná časť (čiže Slovensko) zažívalo zlatý vek rozvoja a mieru.

PS :) 

Čo to vlastne znamená... "vymrieť po meči" Ide o to, že ak po panovníkovi ostanú len dcéry, tie sa vydajú, no stávajú sa už súčasťou inej dynastie (rodiny). Podobne to bolo aj v prípade Karola I. Róberta z Anjou, ktorý bol síce vnukom uhorského kráľa Štefana V. z rodu Arpádovcov, no sám už bol z rodiny Anjou podľa svojho otca.