Rod Anjouovcov bol pre celú krajinu prísľubom dobrých čias. Zvlášť za čias Ľudovíta Uhorsko prekvitalo ako nikdy pred tým. Pätnáste storočie ale znovu prinieslo nepokojné časy. Na uhorskom tróne sa tak postupne vystriedali vládcovia z rodu Luxemburgovcov, Jagelovcov, Habsburgovcov a Huňadyovcov.

Poďme ale po poriadku....

Tri sestry

Ľudovít I. Veľký vedel že mať tri dcéry je síce radosť, no pre krajinu to znamená veľký problém. Syn by zdedil krajinu, podobne ako on po otcovi Karolovi a krajina by žila ďalej svojim životom. Syna však nebolo a tak sa pokúsil aspoň sobášmi svojich dcér zabezpečiť mier s okolitými krajinami a jednej z nich zaistiť uhorský trón.

Najstaršia z nich, Katarína zomrela ako veľmi mladá. Najmladšia, Hedviga sa vydala za Vladislava Jagelovského a stala sa poľskou kráľovnou. Táto svadba v budúcnosti tiež zamiešala karty u nás v Uhorsku, ale o tom neskôr.   Prostredná Mária bola v roku 1382 korunovaná za  našu kráľovnou. Stala sa tak v dvanástich rokoch prvou uhorskou kráľovnou.

Samozrejme že kráľovstvo potrebovalo aj kráľa a tak sa mnohí mladučkej kráľovnej pokúšali nájsť vhodného ženícha. Samozrejme že rôzni veľmoži presadzovali rôznych uchádzačov. Už od ôsmych rokov ale bola Mária zasnúbená s Žigmundom Luxemburským. Ten mal mimochodom v čase zásnub v TRNAVE len dvanásť rokov.

Žigmund Luxemburský (1387-1437)

Luxemburgovci boli veľmi starý a bohatý rod pochádzajúci (prekvapujúco) z Luxemburska. Tým že sa zapojili do sobášnych hier Európskych panovníckych rodín, sami sa stali jednou z najmocnejších. Vrchol slávy a moci dosiahli, keď sa stali Karol IV. a po ňom jeho syn Žigmund Rímsko-Nemeckými cisármi. Bola to v podstate symbolická hodnosť, no znamenala niečo ako „kráľ nad kráľmi“.

Po zásnubách v roku 1379 ostal mladý Žigmund na uhorskom kráľovskom dvore. Jeho otec, český kráľ Karol IV. Tak rozhodol preto, aby sa naučil miestne jazyky a spoznal krajinu v ktorej raz bude vládnuť. Po smrti kráľa Ľudovíta ale mnohí veľmoži neboli nadšení z predstavy že by práve Žigmund (ďalší cudzinec) mal vládnuť v krajine a tak začiatky jeho vlády boli znovu o rinčaní mečov.  Uhorskú šľachtu si ale napokon získal a veľká časť rokov jeho vládnutia sa u nás zapísala ako doba rozvoja a mieru. V roku 1433 sa stal (presnejšie povedane, ZVOLILI HO ZÁSTUPCOVIA KRAJÍN) Rímsko-Nemeckým cisárom a tým pádom najmocnejším mužom v Európe. Do svetových dejín sa zapísal ako človek schopný nájsť mierovú cestu aj v tých najzamotanejších situáciách. Na druhej strane však sám dlhé roky viedol boje.  V tom čase už nebolo ťahaníc medzi „Západom“ a Byzantskou ríšou.  Byzancia  postupne slabla a na jej mieste začala vznikať nová, turecká „Osmanská ríša“.  Tá v najbližších storočiach narobila vrásky nejednému európskemu kráľovi a už Žigmund pripravoval krajinu na blížiacu sa hrozbu. Ale o tom v inej kapitolke.

Husiti na Slovensku

Tak tí by boli na samostatnú knihu. Vláda českého kráľa Karola IV. je v Čechách zapísaná ako zlatý vek. Jeho syn Václav IV. (brat Žigmunda z nášho príbehu) to šťastie nemal a krajina sa mu doslova rozsypala na v rukách. Začalo to úplne nevinne, keď veľmi múdry a rozhľadený človek, majster z Pražskej univerzity Ján Hus prišiel s nápadmi ako zmeniť fungovanie cirkvi.

Videl okolo seba mnoho veľkých chýb a vyzýval na nápravu o takmer 100 rokov skôr ako Martin Luther v Nemecku (o ňom tiež niekedy nabudúce). V cirkvi to od počiatku ale funguje tak, že keď sa nahromadí veľa otázok a problémov, vyhlási sa KONCIL, čo je vlastne stretnutie všetkých kardinálov a biskupov a tam spoločne prídu k riešeniam alebo zmenám.

Koncil v Kostnici (1414-1418) bol zvolaný na žiadosť Žigmunda a hlavným dôvodom bolo to, že už niekoľko desaťročí vládol v cirkvi chaos o tom, kto má, či nemá byť novým pápežom. Stalo sa to kvôli tomu, že ešte aj túto vec mnohí chceli využiť pre seba. Nuž a tak jedni uznávali jedného, druhí druhého a občas sa objavil aj niekto tretí. No proste čistý gúľáš.

Žigmund ako Rímsko-Nemecký kráľ chcel túto vec vyriešiť, pretože to takto nebolo dobré pre nikoho.  Ján Hus bol na tento koncil v roku 1414 pozvaný a v dobrej viere, že zmení veci k lepšiemu tam išiel. Dnes je veľmi ťažké hodnotiť zmýšľanie a činy ľudí z dávnych dôb, no historickým faktom je, že majster Ján Hus tam bol neskôr protivníkmi obžalovaný z kacírstva a v roku 1415 zomiera na hranici.  Žigmund tejto veľmi nešťastnej udalosti nezabránil napriek tomu že sa osobne Husovi zaručil za bezpečie.

Podľa niektorých historikov nemal veľmi na výber, keďže chcel vyriešiť omnoho závažnejšie veci a potreboval k tomu podporu všetkých no doboví kronikári si na ňom za túto jeho zradu poriadne zgustli. Prefíkaná ryšavá líška, vierolomný kráľ, krvavý kat, to je len niekoľko prívlastkov, ktoré mu v kronikách prischli.

A teraz ako sa tento príbeh odohrávajúci sa ďaleko od nás týka nás. Po Husovej smrti celé České kráľovstvo povstalo a bola z toho veľká pohroma.

Husitské vojská viedol legendárny a nikdy neporazený Ján Žižka z Trocnova  a  Žigmund samozrejme tiež neostal sedieť pri krbe.

Celé to v Čechách skončilo až v roku 1436 uzavretím mieru, no za ten čas urobili Husiti niekoľko vojenských výprav aj k nám do Uhorska. Pri prvej výprave cez Skalicu prešli až k Bratislave a druhú zastavili naši obrancovia v roku 1430 až pri Trnave.

Husiti síce samotnú bitku vyhrali, no mali tak veľké straty, že ešte nasledujúcu noc od Trnavy odtiahli domov a nedokončili svoj plán obsadiť severnú časť Uhorska.

Spišský záloh

Žigmund ako už vieme viedol za svoj život aj niekoľko vojen. Boj proti Husitom a príprava krajiny na osmanskú hrozbu z juhu boli skôr vecou Žigmunda ako Rímsko-Nemeckého cisára.  Starosti mal ale aj ako uhorský kráľ a to už bola v podstate jeho súkromná vec. Každý špás niečo stojí a keďže chcel vyhrať vojnu s Benátčanmi o Dalmáciu (dnes v Chorvátsku), potreboval na to fakt že veľa peňazí. Poprosil teda poľského kráľa, svojho švagra Vladislava II. o pôžičku. Nebolo to len tak niečo. Vladislav mu požičal 37 000 kôp pražských grošov. Za to mu Žigmund dal do zálohu 34 spišských dedín a miest ako záruku že dlžobu splatí. V Záhrebe o tom aj spísali zmluvu, ktorá je dnes uložená v archíve v Krakove no ak ju chceš vidieť vyber sa na hrad Ľubovňa. Tam môžeš obdivovať jej jedinú  kópiu.  

Nuž a tak sa stalo že časť Slovenska sa od toho roku 1412 na pár storočí stala súčasťou Poľského kráľovstva. Dlžoba totiž nikdy splatená nebola.

Samotný Žigmund sa o to viac krát pokúšal a dokonca aj kráľ Matej Korvín o polstoročie neskôr nazbieral potrebnú sumu. Bohaté mestá boli ale príliš cenné aby si ich poľskí králi len tak pustili. Súčasťou našej krajiny sa tak stali po 360 rokoch až v roku 1772 za cisárovnej Márie Terézie.

O kopách a grošoch

Pre vysvetlenie ešte že čo sú to tie kopy a prečo Pražské groše. Najprv to s tými kopami. Keď dnes povieš že máš niečoho kopu, myslíš tým že toho máš veeeľa-veľa. Niečo ako keď vám triedna povie že vám niečo milión krát vravela. Nejde pri tom o to že to fakt má spočítané ale o symbolické vyjadrenie. Kopa je veľmi podobný výraz a pôvodne predstavoval reálne číslo. Vo svete kde 6 znamenalo POL TUCTA, 12 znamenalo TUCET, slovo KOPA znamenala číslo 60. Žigmund teda dostal 2.220.000 grošov.

A prečo práve pražské groše?  V pätnástom storočí mala každá krajina svoju vlastnú menu. Bola to otázka prestíže panovníka. Mince boli strieborné a zlaté.

100 strieborných denárov (malých ako nechet na malíčku) malo hodnotu jedného zlatého dukáta. Ten bol veľký zhruba ako jednoeurovka. Mnohí panovníci ale svoje vlastné peniaze veľmi kazili. Aby mohli dať vyraziť čím viac mincí, pridávali do striebra iné, lacnejšie kovy. Taký denárik síce mal na chvíľu takú istú hodnotu ako iné, no postupne sa pre okolité krajiny stal bezcenným plieškom. V Prahe od istého času začali raziť veľké strieborné mince, ktoré postupne v celej Európe získali veľkú dôveru hlavne pre svoju rýdzosť striebra. Navyše boli na tú dobu fakt veľké a hrubé.

Z toho dostali aj pomenovanie. Boli to veľké mince (po nemecky „große münze“).  Po celej Európe sa tak Pražské groše stali popri miestnych menách všeobecne uznávaným platidlom, niečo ako dnes po celom svete Dolár alebo Euro.

Jagelovci a Habsburgovci

O budúcom kráľovi sa rozhodlo v českom meste Znojmo. Žigmund mal jediného potomka, dcéru Alžbetu. Práve v Znojme na smrteľnej posteli v roku 1438 rozhodol Žigmund že jeho následníkom na Uhorskom tróne bude jej manžel Albrecht Habsburský.

Keď boli mimochodom zásnuby v Bratislave v roku 1411 Albrecht mal 14 rokov a Alžbeta len dva roky. Boli to veľmi dôležité zásnuby, pretože sa tým spojili dva veľmi mocné panovnícke rody. O desať rokov neskôr, v roku 1421 sa rovnako v Bratislave konala svadba.

V roku 1438 sa Albrecht stal kráľom Uhorska. Jeho vláda trvala len jeden rok.  Keďže bol nemec, na rozdiel od Žigmunda neovládal maďarčinu, a obklopoval sa predovšetkým svojimi rodákmi, získal u uhorskej šľachty prívlastok „cudzinca“.  Navyše bol prvým uhorským kráľom ktorý sa priamo dostal tvárou v tvár osmanskej hrozbe.

Osmanské Turecko sa každým dňom zväčšovalo smerom na západ no ani v tomto nezískal Albrecht podporu šľachticov. Napriek tomu zorganizoval veľkú výpravu na obranu južných hraníc kráľovstva, no skončilo to veľmi nešťastne. Na výprave ťažko ochorel a už v roku 1439 zomiera.  Tri mesiace na to sa narodil jeho syn Ladislav V., ktorého vďaka tomu volá história aj LADISLAV  POHROBOK.  Hneď po narodení v Komárne ho kráľovná matka dala korunovať a tak bol kráľom skôr ako vedel chodiť. Mal sa stať novým kráľom no veľká časť šľachty sa postavila na odpor, a za kráľa si v roku 1440 zvolili poľského kráľa Vladislava z rodu Jagelovcov. Ten mal mimochodom v čase korunovácie len 16 rokov. Samozrejme že to krajinu uvrhlo do dlhých rokov bojov, pretože bola rozdelená na dva znepriatelené tábory...za Habsburgovcov jedni a rovnako Jagelovcov druhí. Vladislav ale v roku 1444 zomiera a napokon Uhorský snem uznal za kráľa Ladislava.

Zdalo sa že krajinu čaká mier, no netrvalo to dlho. Ladislav mal v tomto čase len 5 rokov a tak sa rozhodlo že krajinu budú zatiaľ spravovať siedmi kapitáni. Okamžite však medzi nimi vznikli spory a tak bola znovu celá zem v kŕčoch.   V roku 1446 nepokoje skončili a Uhorský snem zvolil za jediného správcu krajiny Jána Huňadyho. Krajinu viedol do roku 1453, keď sa stal kráľom len trinásťročný Ladislav V.  

Jána Huňadyho odmenil poctami za jeho služby a ochranu krajiny pred Turkami. Sám ale vládol len pár rokov.  V roku 1457 sa v Prahe konali jeho zásnuby s francúzskou princeznou Magdalénou z Valois.

Dodnes je veľkou záhadou prečo, no tam Ladislav ako sedemnásťročný zomiera.

Toto všetko zamotané a nešťastné sa stalo presne za dvadsať rokov od konca vlády veľkého kráľa Žigmunda.  Väčšina tých búrlivých udalostí sa odohrala práve na území dnešného Slovenska. Pre krajinu tých čias to samozrejme bola veľká pohroma, no práve tie nebezpečné roky sú dôvodom, prečo väčšina dnešných slovenských hradov vyzerá práve tak ako ich poznáš.  Bol to svet, v ktorom bolo najbezpečnejšie na dobre chránenom hrade a tak pribúdali nové opevnenia, a mnohé hrady sa rozrástli až trojnásobne. Okrem toho chceli šľachtici zároveň bývať aj pohodlne a moderne a tak k nám boli pozývaní nielen talianski majstri ARCHITEKTI na modernizáciu obrany hradov, ale aj na stavbu prepychových palácov za múrmi hradov.

V ďalšej kapitolke o týždeň niečo viac o miestach na ktoré sa môžeš vybrať

ak chceš cestovať do 15.storočia :) :) :)