Vek objavov

V podstate nebol na území dnešného Slovenska hrad, ktorý by v tejto dobe nezažil veľké zmeny. Zo sveta prichádzali nové nápady ako urobiť hrad bezpečnejším, no zároveň pohodlnejším a modernejším. Už vieš, že to boli často talianski majstri stavitelia, ktorých si do celej Európy panovníci a šľachtici pozývali.

V taliansku sa totiž udiala vec, ktorú dnes voláme RENESANCIA.  Z dejín umenia isto vieš, že to bolo znovuzrodenie záujmu o antický svet, antické umenie a antické vedecké poznatky z dávneho a v tom čase zabudnutého sveta starého Grécka a Ríma. Nuž a samozrejme kde inde sa to mohlo odohrať ako v Taliansku, kde bolo a aj je najviac pamiatok z dávneho Ríma.

Neostalo to samozrejme len pri vykopávkach a záujme o antické umenie. Ľudia sa viac začali zaujímať o fungovanie sveta, ktorý ich obklopoval. Nové vedecké objavy začali meniť svet.

Objavy v medicíne napríklad postupne začali vytláčať staré povery, no asi najviac bol všetok ten pohyb dopredu viditeľný v architektúre.  Už vieš že v románskom umení boli typické malé, úzke a oblé okná. Rovnako vieš že gotické časti na každom hrade spoľahlivo spoznáš vďaka oknám s LOMENÝM oblúkom.

V Renesancii to boli okná štvorcové alebo obdĺžnikové.

Teda samozrejme také okná poznali ľudia od praveku. To nebola žiadna diera do sveta, no v renesancii tento druh okien akoby povýšili o stupienok ďalej.  Treba ešte dodať že to nikdy nefungovalo tak, že by jedna éra architektúry a umenia úplne vytlačila a zrušila tú predchádzajúcu. Aj desaťročia po príchode Renesancie naďalej pretrvávali u sochárov a architektov prvky gotického umenia. Kým v Taliansku stavali chrámy a paláce v duchu Renesancie, u nás si ešte 200 rokov držalo prvé husle gotické umenie a gotická architektúra. Nebolo to ale tým, že by sme boli 200 rokov za opicami ...teda za Renesanciou. Jednoducho tu bol ľuďom bližší svet gotiky.  V praxi to potom vyzeralo tak, že prichádzali moderné stavebné postupy Renesancie, no samotný hrad či kostolík bol v podstate gotický.

U nás tomu hovoríme NESKOROGOTICKÉ UMENIE. Úžasným príkladom je náš a zároveň svetový sochár MAJSTER PAVOL Z LEVOČE, ktorý bude hviezdiť práve v tejto dnešnej kapitolke.

Takže ideme na to. Ideme cestovať Slovenskom pätnásteho storočia. Samozrejme v tejto kapitolke ťukneme len pár z nich a k ostatným sa vyberieme zas niekedy inokedy.

Ľubovniansky hrad

Žiadny hrad sa len tak neobjavil na zelenej lúke. Každý má za sebou stovky rokov vývoja, zmien, katastrof i šťastných dní, ktoré ho formovali do tej podoby ako ho poznáme dnes. Ľubovniansky hrad vznikol niekedy v druhej polovici 13.storočia. Bol to dôležitý strážny hrad a zaisťoval bezpečie obchodnej cesty smerujúcej z juhu do Poľska. Najstaršou časťou hradu bola obytná veža a neskorší gotický palác.

V čase medzivládia, keď boli králi z rodu Arpádovcov minulosťou a Karol Róbert z Anjou ešte nebol korunovaný za panovníka, hrad zažil veľké zmeny. Aj tie nepokojné časy totiž spôsobili že hrady ako najbezpečnejšie miesto rástli ako huby po daždi. V roku 1308 bol síce korunovaný Karol za kráľa celého Uhorska, no ako isto vieš z kapitolky o Anjouovcoch, mocné rodiny oligarchov z toho dvakrát nadšené neboli. Matúš Čák si neobmedzene vládol na Považí, no a na východe krajiny pre zmenu gazdovali Omodejovci. Práve im v rokoch 1308-1312 hrad v Ľubovni patril rovnako ako celé dnešné východné Slovensko.  Karol Róbert zápas o trón napokon vyhral a keďže mu v jeho snahe o zjednotenie krajiny veľmi pomohla rodina Drugetovcov, práve oni sa neskôr stali dedičnými pánmi mnohých hradov na východnom Slovensku. Nuž a medzi inými im patril aj Ľubovniansky hrad.

O Drugetovcoch je ešte zaujímavé vedieť, že to bola Francúzsko-Neapolská šľachtická rodina, ktorá sem do Uhorska prišla práve s Karolom Róbertom aby mu pomohli zjednotiť krajinu a po rokoch svojvôle oligarchov ju postaviť na nohy.

V roku 1412 ako už isto vieš, sa hrad spolu s ďalšími hradmi, mestami a dedinami stali súčasťou Poľského kráľovstva ako záloh nášho kráľa Žigmunda.  Vtedy získal hrad ďalšiu veľmi dôležitú hodnosť, pretože sa stal akýmsi centrom tej časti Spiša, ktorá tak pripadla do zálohy Poľsku.

Priamo v expozícii môžeš vidieť FAXIMILE, čiže presnú kópiu zmluvy o tejto pôžičke a rovnako ukážku pražských grošov, ktoré kráľ Vladislav Žigmundovi požičal. Počas leta tu môžeš zažiť vystúpenia sokoliarov a po vyšľapaní všetkých schodov do veži vidieť jeden z najkrajších výhľadov na Slovensku. 

V expozícii nájdeš ešte jednu unikátnu vzácnosť. V polovici 17. storočia sa Poľským kráľovstvom prehnala neskutočná pohroma. Švédsky kráľ si povedal že Poľsko bude patriť jemu. Poľský spisovateľ Henryk Sienkiewicz o niekoľko storočí neskôr o tejto vojne napísal úchvatný román s názvom POTOPA.

Naozaj to bolo ako potopa, pretože za veľmi krátky čas poničili a obsadili takmer celé kráľovstvo. Tu do príbehu vstupuje náš Ľubovniansky hrad. Jednou z najvzácnejších vecí v krajine boli poľské korunovačné klenoty (kráľovská koruna, žezlo a jablko). Nesmeli sa dostať do rúk nepriateľa a tak ich v rokoch 1655-1661 ukrývali práve na tomto hrade. Od nepriateľov zo severu tak boli najďalej ako sa len dalo a zároveň ostali v kráľovstve. V hradnej kaplnke, ktorú postavili v roku 1647 môžeš obdivovať presnú kópiu týchto korunovačných klenotov.

Pod hradom je teda ešte jedna výnimočná vec. Na Slovensku je mnoho skanzenov no len jeden je v tieni hradu. Ľubovniansky skanzen ťa tak prevedie nielen ľudovou architektúrou na dávnom Spiši, ale doslova ťa vtiahne do čias hradných pánov a dediniek učupených pod ich ochranou.

Levoča

...vznikla na mieste dvoch slovenských dedín, ktoré v roku 1241 spustošili Mongoli. Prvý krát sa spomína za kráľa Bela IV. v roku 1249 ako LEUCHA. Ako isto vieš, ten k nám po odchode Mongolov pozval nemeckých kolonistov a Levoča sa už v roku 1271 stala hlavným mestom spoločenstva Spišských Sasov.

To boli mimochodom práve tí, ktorí o polstoročie zachránili kráľa Karola Róberta v bitke pri Rozhanovciach v roku 1312 a pomohli mu k víťazstvu. V 15. storočí to už bolo veľké a mocné mesto chránené nedobytnými hradbami, ktoré môžeš obdivovať do dnes.

Čo určite z Levoče tých čias treba poznať je napríklad Bazilika svätého Jakuba.  Pôvodný kostol z roku 1280 už pre veľké mesto nestačil a tak na jeho mieste začal vyrastať nový veľkolepý gotický chrám. 

Nový chrám stavali takmer celé 14. storočie a dokončený bol v roku 1400. Celé 15. storočie však prebiehala jeho vnútorná výzdoba a ďalšie dostavby. Levoča bola jedno z najbohatších miest krajiny a hlavný chrám mesta bol v tej dobe vizitkou mesta. Musel byť teda výnimočný.  Mimochodom po Dóme svätej Alžbety v Košiciach mal a dodnes má druhú najvyššiu vnútornú výšku klenby na Slovensku.

Oltár Majstra Pavla

Bazilika svätého Jakuba v Levoči je ale známa predovšetkým preto, že v nej môžeš nájsť unikát svetového rozmeru. Mesto oslovilo výnimočného sochára Majstra Pavla na vyhotovenie hlavného oltára. Dielo dokončil v roku 1517 a od tých čias je zo svojou výškou 18,6 metra najvyšším neskorogotickým oltárom na svete.

Až tam niekedy budeš, môžeš si všimnúť že oltár v podstate vyzerá ako skriňa. Je to tak. Gotické oltáre boli stavané ako skriňa. Počas roka bol oltár otvorený a v jeho vnútri a na krídlach veriaci videli hlavné výjavy z Biblie alebo zo života svätého, ktorému bol kostol zasvätený. V období pôstu sa oltár zavrel a veriaci tak mohli vidieť chrbát krídel na ktorých boli väčšinou výjavy z udalostí veľkej noci o Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní.

Na tomto oltári je veľmi dôležitý aj výjav poslednej večere, kde Ježiš s dvanástimi učeníkmi slávi večeru. Až tam budeš pozri si tých učeníkov veľmi pozorne.

Na prvý pohľad spoznáš niektorých učeníkov. Svätý Ján bol najmladší z učeníkov a tak na výjave ako jediný nemá bradu. Judáša spoznáš podľa mešca s tridsiatimi striebornými, ktoré dostal za zradenie Ježiša a Svätého Jakuba, ktorému je zasvätený celý chrám rovnako nájdeš veľmi ľahko.  Svätý Jakub bol učeník, ktorý sa v snahe šíriť Ježišovo učenie dostal až do Španielska. Po Jakubovej smrti preniesli jeho pozostatky práve tam. Neskôr na tom mieste vyrástol jeden z najväčších kresťanských chrámov Santijago de Compostela (Svätý Jakub z Kompostely). V stredoveku sem z celej Európy začali chodiť pútnici, no a tí mali ako symbol svojej púte na čiapke či oblečení veľkú mušľu „svätého Jakuba“. Dodnes je to symbol pútnikov, smerujúcich do Kompostely. (Môžeš ju mimochodom poznať aj preto že dnes ti  do takej dajú v Chorvátskej reštike tatarku k syru.)

Práve táto mušľa je symbolom aj sv. Jakuba a podľa nej ho nájdeš aj na tomto oltári.

Poďme ale naspäť do Levoče. Svetoznáma aj tým, že sa na námestí zachovalo množstvo stredovekých meštianskych domov.

Po prehliadke chrámu môžeš navštíviť aj dom, v ktorom všetky tie úžasné diela majstra Pavla vznikali.

Dnes je tam múzeum venované práve jeho tvorbe. Dozvieš sa tam napríklad že jeho oltáre zdobia aj mnohé iné dediny a mestá na Slovensku. Mimochodom tá socha v popredí pred oknom je slávna Madona Majstra Pavla, jedno z najúžasnejších diel stredovekého sochárstva na Slovensku a svoju slávu zažila aj v rokoch 1993-2008, kedy bola na slovenskej stokorunáčke.