Koniec nepokojných rokov

Po dvadsiatich rokoch bojov o trón medzi Hebsburgovcami (to bol ten malý Ladislav V.) a Jagelovcami (to bol ten o niečo starší chlapec Wladislav I.) bola krajina vyčerpaná a potrebovala konečne panovníka, ktorý by všetkých spojil.

Ján Huňady to síce dokázal, no šľachtici a veľmoži aj naďalej spriadali proti sebe navzájom intrigy. Aj keď menej ako v rokoch pred tým, no naďalej dochádzalo k ozbrojeným potýčkam a rabovaniu. Huňady okrem toho musel chrániť krajinu aj na juhu proti blížiacim sa Turkom.

Po náhlej a záhadnej smrti mladého kráľa Ladislava V. v roku 1457 bol trón prázdny. Panovníci z „cudzích“ dynastií sa po všetkých tých rokoch nepokojov ukázali ako chyba a tak sa v roku 1458 Uhorský snem zhodol na voľbe nového kráľa z domáceho rodu. Novým kráľom sa tak stal Matej Korvín z rodu Huňady, syn Jána Huňadyho.

Nový kráľ–nekráľ

Bolo to na Európu dosť nezvyčajné, že za kráľa bol zvolený „obyčajný šľachtic“. Pravidlom bolo, že trón obsadzovali staré panovnícke rody, ktoré si tak rozširovali moc svojej rodiny. Teda väčšinou z toho potom boli len vojny a skaza, pretože ustúpiť v nárokoch nechcel nik, no občas sa stalo aj to, že to bola záruka mieru medzi krajinami.

Huňadyovci starým rodom určite neboli. Otec Jána Huňadyho, Vojk sa vyznamenal už v časoch kráľa Žigmunda. Práve Žigmund Vojkovi za jeho dlhoročné služby daroval hrad HUNYAD a panstvo v Sedmohradsku (dnes tento hrad nájdeš v Rumunsku). Odtiaľ pochádza aj ich rodové meno. 

Huňadyovci mali vo svojom rodovom erbe havrana (po latinsky CORVUS) a tak Matej zasadol na trón s prímením Korvín.

Domáce rody ho uznali za nového kráľa, no v zahraničí to bolo o niečo ťažšie. Predovšetkým Rímsko-nemecký cisár Fridrich III. ho dlho nechcel uznať. Tam ale išlo skôr o to, že Fridrich bol z rodu Habsburgovcov a  jeho príbuzný Albrecht a neskôr Ladislav boli pred tým Uhorskými kráľmi. Logické že sa už videl ako sedí vo Visegráde so Svätoštefánskou korunou na hlave.  Zašlo to až tak ďaleko že Fridrich strhol na svoju stranu časť uhorskej šľachty, tí si ho vyhlásili za kráľa a postavili sa proti Matejovi. Vzbura ale bola napokon potlačená a kráľ sa mohol venovať zveľaďovaniu a ochrane krajiny

Ťahanice o korunu

Počas všetkých tých nepokojov v predchádzajúcich rokoch sa uhorská koruna ocitla v zahraničí.  V čase, keď bol Matej zvolený za kráľa bola v rukách cisára Fridricha III. To bolo dosť nemilé, keďže práve to položenie koruny na hlavu pri korunovácii malo nielen symbolickú ale aj faktickú hodnotu. Korunovaný tak bol až o mnoho rokov neskôr, keď rokovaniami a ústupkami nakoniec Svätoštefánsku korunu získal.

Smútky kráľa Mateja

Samozrejme že každý kráľ potrebuje manželku, aby rod pokračoval ďalej dedič trónu jedného dňa prevzal krajinu. Tu ale bol trochu zádrheľ, pretože starým panovníckym rodom Európy sa veľmi nechcelo spájať s kráľom „bez rodokmeňa“. Napriek tomu sa to podarilo... Ale...

Prvý krát bol Matej zasnúbený s Alžbetou Celjskou. Tá však náhle zomrela a tak zo svadby zišlo. Osemnásťročný Matej sa tak napokon oženil s Katarínou z Poděbrad, dcérou Jiřího z Poděbrad.

Bol to český kráľ, ktorý sa na trón dostal podobne ako Matej voľbou snemu a rovnako nepochádzal zo žiadnej starej dynastie.  Mladú Katarínu si na uhorskom dvore všetci veľmi rýchlo obľúbili a známy uhorský básnik JANUS PANONIUS dokonca  o nej napísal báseň. V roku 1464 ale zomiera ako štrnásťročná a kráľ Matej opäť ostal sám. Najbližších desať rokov sa naplno venoval obnove krajiny a možno aj vďaka tomu zabudol na svoj smútok. V roku 1475 sa oženil s Beatrix Aragónskou, Neapolskou princeznou z rodu Trastámarovcov.

S Ňou sa do jeho života opäť vrátilo šťastie. Beatrix kráľa Mateja úplne očarila a spoločne pozvali do Uhorska mnohých renesančných umelcov. Sochári, maliari architekti ale aj hudobníci a básnici prichádzali z Talianska a so sebou prinášali nový pohľad na svet.

Jedinou škvrnou na ich vzťahu bol Matejov nemanželský syn Ján. V čase, keď ešte nepoznal Beatrix sa vo Viedni zoznámil s dcérou mešťana. To že sa neskôr narodilo dieťa bolo dlho utajované a na svetlo sa to dostalo až v čase, keď už Beatrix bola kráľovnou. Matej a Beatrix ale svojho vlastného potomka nikdy nemali a tak sa kráľ snažil o to aby jeho následníkom bol práve Ján.

Matej zomiera v roku 1490, teda dva roky pred Kolumbusovým objavením Ameriky. S tým následníctvom sa to samozrejme napokon celé odohralo ináč, ale o tom v ďalšej kapitolke.

Vzdelaný kráľ

Múdry, vzdelaný a rozhľadený panovník je snom každej krajiny. Matej bol od mala vzdelávaný vo všetkých smeroch. Vyznal sa v umení, poznal históriu a o jeho môdrost svedčí aj to, že ovládal množstvo jazykov. Medzi inými jazykmi plynule ovládal Latinčinu, Maďarčinu, Nemčinu a dokonca aj Slovenčinu a Češtinu, vďaka čomu bol blízky a obľúbený aj medzi obyčajnými ľuďmi. Bol nielen vzdelaný ale sám aj vzdelanie všemožne podporoval. Dariť sa môže len krajine v ktorej žijú múdri ľudia.  Toto dodnes pripomína budova prvej univerzity na Slovensku ACADEMIA ISTROPOLITANA na Ventúrskej ulici v Bratislave, ktorú založil v roku 1465.

O rozkvete umenia v Uhorsku za jeho vlády svedčí aj Dóm svätého Martina v Bratislave. Ten sa v neskorších časoch stal korunovačným chrámom uhorských kráľov.

Ďalšie miesto ktoré by sme z jeho čias mali poznať je Dóm svätej Alžbety v Košiciach, jeden z najkrajších a najveľkolepejších neskorogotických chrámov v celom Uhorsku.

Čierny pluk

Matej mal od počiatku svojej vlády veľkú starosť o južné hranice krajiny. Osmanská turecká ríša rástla a mocnela každým dňom a pre všetkých naokolo sa stále viac stávala hrozbou. Aby ochránil juh krajiny, postavil hustú sieť hradov a pevností a prvý krát v dejinách zaviedol stálu armádu krajiny.

Do vtedy sa panovníci skôr spoliehali na pomoc šľachty a jej ozbrojencov, prípadne sa v čase hrozby postavilo vojsko, ktoré po skončení nebezpečenstva išlo domov. Matej si ale uvedomoval, že potrebuje stálu armádu, ktorá bude vždy v pohotovosti pre prípad hrozby.

ČIERNY PLUK bola v podstate jeho súkromná armáda. Boli to platení žoldnieri, ktorých povolaním bolo byť vojakom. V ústrety nebezpečenstvu tak už nešli neskúsení ľudkovia od lopaty na poli a šľachtici, ktorí mali peniaze na drahú výzbroj ale profesionáli. Pre zaujímavosť... brnenie, meč alebo len obyčajná krúžková košeľa stáli vtedy celý majetok.

Kráľ legiend

Matejovi veľmi veľmi záležalo na tom, ako ho ľudia v kráľovstve vnímajú. Vedel že nezáleží len na šľachte ale aj obyčajných ľuďoch. Vďaka tomuto jeho záujmu sa stal doslova legendou. Snáď neexistuje región na Slovensku, kde by nebola nejaká povesť, či záznam v kronikách o dobrosrdečnosti a skromnosti kráľa Mateja. Väčšinou sú to príbehy, kde Matej vystupuje INKOGNITO, čiže nepoznaný, ako obyčajný pocestný.

Veľmi známym je príbeh o tom, ako sa so svojou družinou na poľovačke ocitol večer v búrke a prichýlil ich miestny bača vo svojej kolibe. Keď sedeli za stolom, bača drevenou lyžicou capol Mateja po rukách, lebo pred jedlom treba požehnať jedlo a poďakovať Bohu a on sa rovno pustil do jedenia. Matej mu nepovedal, kým je a až ráno to bačovi prezradili ostatní z družiny. Bača sa mu chcel ospravedlniť, no kráľ ho prerušil a poďakoval sa mu za príučku. Bol kráľ a málokto sa odvážil ho napomínať, keď zabudol na slušné vychovanie.

Mimochodom je to ten kráľ Matej z povesti o vzniku našej Valaskej , ktorý valachovi Ladislavovi sľúbil územie, ktoré spasie so svojimi ovečkami za mesiac. Ladislav mu totiž zachránil život tým, že zabil hada, ktorý chcel Mateja uhryznúť. Táto udalosť sa tak ocitla aj na erbe Valaskej.

Kráľ Matej sa stal legendou v očiach obyčajných ľudí po celom Slovensku. Nebolo to len tým že ovládal našu reč a chodil pomedzi ľudí.  Za jeho vlády krajina rozkvitala a na celé stáročia bol posledným panovníkom, za ktorého žila krajina v mieri.  V očiach ľudí sa tak zapísal ako dobrý kráľ, za ktorého sa dobre žilo. Keď na človeka príde ťažké obdobie, snaží sa nájsť riešenie, no zároveň nostalgicky spomína na časy, keď bolo lepšie. Takéto miesto mal kráľ Matej v srdciach ľudí ešte mnoho generácií, ktoré zažili nasledujúce zložité a ťažké časy.

Matejov Visegrád

 Jedno z najúžasnejších miest v spojitosti s Matejom Korvínom je palác vo Visegráde (Vyšehrad v Madasku). Dostať sa tam nie je žiadna štreka. Od nášho slovenského Štúrova je to asi 10-15 minút autom. Na mohutnom brale nad riekou nájdeš gotický hrad, na ktorom sa odohralo to slávne stretnutie kráľov strednej Európy za čias Karola Róberta. Dole pod kopcom pri rieke ale nájdeš absolútny unikát.

Visegrád bol sídlom mnohých uhorských kráľov, no tí sa pred tým tlačili hore v tej pevnôstke. Za Mateja Korvína ale dole vyrástol honosný a rozsiahly gotický palác, za ktorý by sa nemusel hanbiť žiadny z vtedajších panovníkov.

Dnes je stavba zrekonštruovaná a ty sa tak môžeš doslova ocitnúť v 15. storočí. Môžeš sa prechádzať nádvoriami, obdivovať miestnosti v ktorých akoby sa zastavil čas a možno ak zapneš predstavivosť stretneš aj kráľa Mateja...