Nevesta dvoch kráľov

Po smrti kráľa Mateja bolo uchádzačov o uprázdnený uhorský trón ako maku. Bola tu vdova po Matejovi, kráľovná Beatrix, Český kráľ Vladislav Jagelovský a jeho mladší brat Ján  Albrecht no a samozrejme hneď dvaja Habsburgovci, FRIDRICH III. a jeho syn Maximilián. Najpravdepodobnejším sa samozrejme zdal byť Matejov jediný syn Ján.

Uhorská šľachta ale z tejto predstavy dvakrát nadšená nebola. Matej bol kráľ, ktorý krajinu držal pevne v rukách a mnohým šľachtickom nevyhovovalo že už nie sú neobmedzenými pánmi. Báli sa že by jeho syn bol taký istý a tak sa väčšina z nich prikláňala radšej ku kandidatúre Vladislava z rodu Jagelovcov. Nakoniec sa to vyriešilo veľmi elegantne. Uhorská šľachta s Vladislavom podpísala zmluvu, Beatrix  si ho vzala za muža a bolo vymaľované.

Vladislav II. (1490-1516)

Prvé roky jeho vlády boli o bojoch s odmietnutými uchádzačmi o trón. Maximilán pritiahol z Rakúska a dostal sa so svojou armádou hlboko do krajiny. Dokonca Vladislavov vlastný brat Ján Albrecht pritiahol z Poľska a prebojoval sa až k Pešti (dnes Budapešť v Maďarsku). Vladislav bol človek s dobrým srdcom a tak sa celý ten zmätok snažil vyriešiť mierovou cestou.

S oboma nakoniec podpísal mierové zmluvy a napríklad Jánovi Korvinovi udelil titul Slavónskeho vojvodu a Chorvátsko-Dalmátskeho bána. V podstate mu zveril do ochrany celý juh krajiny. Osmanská hrozba na južných hraniciach bola čoraz bližšie.

Kráľ Dobrze, Dobrze

Nie neprišiel nik iný. Vladislav sa stal Českým a Uhorským kráľom a všade kam prišiel získal povesť vzdelaného, spravodlivého a mierumilovného človeka. Mnohí to ale zneužívali a jeho dobrotu si zamieňali za slabosť. Na mnohé požiadavky totiž odpovedal latinsky "Bene, Bene", alebo poľsky "Dobrze dobrze". Časom mu tak prischla prezývka "Kráľ Dobrze".

Nebola to ale najsprávnejšia cesta. Šľachtici si opäť robili čo chceli a bežní ľudia museli znášať ich svojvôľu. Samozrejme že to celé skončilo veľmi zle. Pápež Lev X. poveril v roku 1514 panovníkov Európy, aby zorganizovali križiacku výpravu proti Osmanom.

Uhorska sa táto hrozba z juhu týkala najviac a tak pod velením sedmohradského zemana Juraja Dóżu vznikla 50-tisícová armáda zložená zo sedliakov a obyčajných ľudí z celej krajiny.

Výprava ale na hranice Osmanskej ríše nikdy nedorazila. Zmenila sa na gigantické povstanie proti šľachticom a kráľovi.  Bola to vlna ktorá každým dňom naberala na veľkosti, a keby sa naozaj postavila Osmanom, možno by nasledujúce storočia u nás vyzerali úplne ináč. V obyčajných ľuďoch však bolo toľko hnevu voči zemepánom, že táto obrovská sila nakoniec takmer zničila vlastnú krajinu. Ešte v tom roku bolo „Sedliacke povstanie Juraja Dóžu“ (tak ho voláme) potlačené. Pre obyčajných ľudí malo nedozerné následky. Šľachtici sa vtady veľmi zľakli, a aby sa to už nikdy nezopakovalo, vzali obyčajným ľuďom takmer všetky práva. Sedliaci mali zakázané cestovať mimo miesto, kde bývali a svojim pánom platili za to že bývajú na ich panstve peniazmi, veľkou časťou úrody a povinnou prácou na pánskych majetkoch. Stali sa z nich NEVOĽNÍCI.

Pre zaujímavosť, takto to u nás ostalo až do roku 1848. To už bol svet kedy existovala fotografia, svet začali brázdiť prvé vlaky a v Jules Verne sníval o ceste na mesiac.

Vráťme sa ale do čias kráľa Vladislava. Celé to nešťastie a pohroma do ktorej sa krajina dostala by sa mohlo veľmi ľahko pripísať na tričko kráľovi. Ten však žil vo veľmi ťažkej dobe. Bol to nesmierne múdry a rozhľadený človek s dobrým srdcom. Na to aby krajinu ochránil ale potreboval pomoc šľachticov, ktorí si často nevideli ďalej od nosa. Čím viac im ustupoval, tým väčšiu moc v krajine mali. Keď v roku 1516 zomiera, krajina bola na pokraji katastrofy.

Ľudovít II. (1516-1526)

Keď sa Vladislavov syn Ľudovít stal kráľom, mal len 10 rokov. Krajinu tak za neho viedla kráľovská rada. To sa rovnako ukázalo ako malér. Mnohí, ktorí mali moc kradli a neskutočne bohatli a obyčajní ľudia a v podstate aj kráľ chudobneli.

V roku 1522 sa Ľudovít rozhodol že vezme vládu do svojich rúk. Snažil sa celú krajinu uzdraviť z neduhov a urobiť z nej opäť jednu z najmocnejších krajín Európy ako to bolo za čias Karola Róberta alebo za Mateja Korvína.  Samozrejme že mnohým šľachticom sa to veľmi nepozdávalo, pretože robil zmeny.  Do obnovy krajiny sa pustil všetkým, čím vládal. Predstav si pritom, že to bol v podstate chlapec, aký sa v tom dnešnom, našom svete pripravuje práve na maturitu. Vo všetkom ho nesmierne podporovala jeho manželka, Mária Habsburská, dcéra Rímsko-nemeckého cisára Maximiliána.

Na všetko to, čo chcel stihnúť, zmeniť a zlepšiť však už nemal čas. Stál pred úlohou, ktorú by sotva zvládol ktorýkoľvek z veľkých kráľov, čo tu kedy pred ním vládli.

Bitka pri Moháči

V roku 1526 turecký sultán Sulejman I. vstúpil na juh Uhorska s armádou 70tisíc pešiakov a jazdcov. Ľudovít vedel že je jeho povinnosťou chrániť svoju krajinu a tak začal zhromažďovať obrancov, ktorí by nepriateľa zastavili. Čo sa dalo čakať, z uhorských šľachticov mu prišlo na pomoc len veľmi málo. 

Za kráľom ale stáli Bavorské vojvodstvo, Rímsko-nemecká ríša, Chorvátske kráľovstvo, Pápežský štát a Poľské kráľovstvo.  Tí všetci však nestihli prísť včas v takých počtoch aby výrazne pomohli a tak Ľudovít dokázal postaviť len 25 až 30tisícovú armádu obrancov. 

25.augusta 1526 sa uhorská armáda so spojencami postavila tej osmanskej pri mestečku Moháč (dnes na juhu Maďarska). 

Napriek veľkému hrdinstvu obrancov krajiny to bola dopredu prehraná bitka.  Sulejmanova takmer trojnásobne väčšia armáda ich porazila takou razanciou, že ani sami neverili že je to naozaj tak. Dokonca poradcovia tureckých generálov ešte niekoľko dní trvali na tom, že to bol len nejaký predný voj,  pasca či návnada a že tá hlavná armáda možno ešte len príde.  Keď kráľ Ľudovít videl že bitka je stratená, jeho verní sa ho pokúsili z bojiska bezpečne odviezť.

Pri úteku sa však stalo nešťastie, a Ľudovít zomiera v blízkych močariskách. To, čoho sa obával už Žigmund Luxemburský a na čo všemožne pripravoval svoju krajinu Matej Korvín sa nakoniec stalo. Dnes je ťažko povedať, či by to mladý kráľ Ľudovít dokázal zvrátiť, ak by mu ostatní včas pomohli. Pre našu krajinu ale nastalo veľmi ťažké obdobie. Bolo to ako veľká POTOPA.  Turci postupne dobili takmer celé Uhorsko a už o pár desaťročí napríklad aj celý juh dnešného stredného Slovenska bol v podstate v Turecku.

Pre obyvateľov južnej časti bývalého Uhorska to znamenalo že od tých čias boli po niekoľko generácií súčasťou Osmanskej ríše a ich panovníkom bol sultán sídliaci v Carihrade (kedysi dávno za čias Byzantskej ríše Konštantínopol, dnes Istambul v Turecku).

Severná časť krajiny, ktorú sa Turkom nikdy nepodarilo na trvalo obsadiť (Horné Uhry, dnes sme to my, Slovensko) bola ale priveľmi vzácna na to aby o ňu panovník prišiel. Nastal preto u nás veľký rozvoj miest a samozrejme hradov. Na druhej strane tu ale bolo v tých dobách dosť rušno ale o tom v ďalšej kapitolke...