V predchádzajúcej kapitole sme trošku preleteli zaujímavými miestami na Slovensku a na ich osudoch sme spoznali pohnuté časy, ktoré nastali po nešťastnej bitke pri Moháči. V tejto ďalšej si trochu povieme o ľuďoch, ktorí tieto časy prežívali a v podstate aj vytvárali.

Svet po Jagelovcoch

Už otec Ľudovíta II., Vladislav Jagelovský (1490-1516) počítal s tým že môžu prísť neľahké časy. V tej dobe boli najmocnejšou panovníckou rodinou Habsburgovci, a tak práve s nimi Vladislav uzavrel spojenectvo.  Ľudovít si tak vzal Máriu z rodu Habsburgovcov a Ferdinand Habsburský si vzal za ženu Ľudovítovu sestru Máriu Jagelovskú. Teda svadba ako remeň a zaujímavé pre nás je že toto všetko sa dohodlo v našej Bratislave (v tom čase Presburg alebo Prešporok)

Rodiny navzájom uzavreli dohodu, že ak jedna z nich vymrie, všetky dŕžavy preberie tá druhá. Faktom je, že Jagelovci k tomu boli bližšie a nešťastnou smrťou Ľudovíta v bitke pri Moháči sa to vlastne aj stalo.  Časť šľachty si zvojila za kráľa Jána Zápoľského a korunovali ho v Stoličnom Belehrade. Druhá časť krajiny si zvolila za kráľa Ferdinanda Habsburského a rovnako aj jeho korunovali... no... čo si budeme. Samozrejme že dvaja byť nemohli, ale boli. Samozrejme z toho pre krajinu vyšlo jedno veľké dlhoročné nešťastie.

Ján Zápoľský (1526-1540)

Rodina Zápoľských sa na svetlo dejín vynorila už za vlády Jána Huňadyho. Postupne sa dostali do najvyšších miest v kráľovstve a získali obrovské majetky. Ján Zápoľský bol už v čase kráľa Ľudovíta v podstate bohatší ako kráľ Ľudovít.

Rodiskom Jána bol Spišský hrad a v neďalekom chráme v Spišskom Štvrtku nájdeš úžasnú rodinnú kaplnku rodiny Zápoľských, ktorá by sa nemusela hanbiť ani pri porovnaní s rodinnými hrobkami francúzskych kráľov.

História sa dodnes nevie zmieriť s faktom, že tej strašnej pohrome pri Moháči mohol zabrániť a nezabránil. Len pár kopcov od katastrofálne prehratej bitky totiž v tom čase táboril on so svojou 25tisícovou armádou. Niektorí jeho súčasníci ale aj dnešní historici napísali, že sa s Tureckým sultánom dohodol že nezasiahne, aby sa stal novým kráľom on.  Na druhej strane je faktom, že mnohí jeho priatelia, vrátane jeho brata v tej osudnej bitke zahynuli.

Dnes je ťažko súdiť ako to naozaj mohlo byť, no faktom je že v najbližších rokoch,  práve Ján Zápoľský často bojoval po boku Turkov proti svojmu rivalovi Ferdinandovi.  Tureckí dobyvatelia tak mali o to ľahšiu cestu na sever. V roku 1529 vtiahol do Uhorska sultán ako spojenec Jána Zápoľského. Boli dohodnutí že napadne Moravu a Rakúsko, ktoré rovnako patrili Ferdinandovi, no sultán namiesto toho spustošil Slovensko. Desiatky mestečiek a dedín zmizli z povrchu zeme a Turci do zajatia odvliekli 30 000 ľudí. Po desaťročiach vzájomných bojov sa napokon Ján Zápoľský a Ferdinand dohodli na mieri.

Obaja mali naďalej titul kráľ Uhorska, no Ján Zápoľský vládol v Sedmohradsku (dnes západ Ukrajiny, severovýchod Maďarska a štipka Rumunska) a na východnom Slovensku nuž a Ferdinand vládol v západnej časti (v podstate dnešné stredné a západné Slovensko). Zvyšok krajiny ostal v moci Turkov.

V roku 1540  Ján oslavoval vytúžené narodenie svojho jediného syna a dediča, no jeho šťastie trvalo len chvíľu. Kronikári o tom napísali „Priveľmi holdoval jedlu a pitiu a porazilo ho“. Jeho následníkom sa stal jeho syn Ján Žigmund Zápoľský. Turecký sultán pod zámienkou ochrany jeho dedičských práv znovu tiahol ďalej na sever a znovu z toho bolo len jedno veľké nešťastie.

Ferdinand I. (1526-1564)

Bol rakúsky Arcivojvoda a keďže bol rodinne spojený s Jagelovcami, už v októbri 1526 ho v Prahe zvolili za Českého kráľa.

V tom istom roku sa stal aj Uhorským kráľom, no mnohé roky to bolo len o súperení s Jánom Zápoľským a jeho prívržencami.  Keď v roku 1558 jeho brat Karol V. odstúpil z trónu, Ferdinand sa zároveň stal Rímsko-nemeckým cisárom. Najbližších 360 rokov tak Uhorskí králi boli zároveň Rímsko-nemeckými cisármi no a Habsburgovci u nás vládli takmer 400 rokov, do roku 1918.  Dohromady sme tak mali 16 panovníkov z rodu Habsburgovcov. Za jeho vlády sa Bratislava stala hlavným mestom krajiny, keďže Budín bol obsadený Turkami. Bratislava so svojim Dómom Svätého Martina stala korunovačným mestom, kde boli za Uhorských kráľov korunovaní všetci nasledujúci panovníci. V súčasnosti sa každoročne v Bratislave konajú  "KORUNOVAČNÉ SLÁVNOSTI", veľmi pekné a zaujimavé podujatie pripomínajúce tieto zašlé dni bratislavskej slávy.

Každý rok mestom prechádza sprievod venovaný inému panovníkovi z dynastie Habsburgovcov. Pri prechádzke Bratislavou môžeš nájsť aj označenú cestu, ktorou kedysi sprievod šiel (sú to také malé zlaté koruny, zapustené v dlažbe)

Reformácia na Slovensku a artikulárne kostoly

Teraz trochu zájdeme do sveta, lebo aj mnohé udalosti ďaleko od nás ovplyvňovali ten náš svet v Uhorsku. Martin Luther (1483-1546) bol teológ, kňaz a univerzitný profesor. Vo vtedajšej spoločnosti a v cirkvi videl podobne ako sto rokov pred ním Ján Hus mnoho nesprávnych vecí, ktoré chcel zmeniť.

V roku 1517 v nemeckom Wittenbergu zverejnil 95 téz svojho učenia.  Mnohých ľudí jeho myšlienky veľmi nadchli, no mnohí (aj panovníci krajín) sa stali jeho veľkými odporcami. V Uhorsku bolo ešte od čias kráľa Bela IV. veľa obyvateľov z Nemecka a aj mnohé banícke mestá u nás boli v podstate nemecké.  Tak sa stalo, že toto nové učenie sa veľmi rýchlo rozšírilo aj u nás.   Mimochodom možno práve vďaka tomu sa u nás zachovalo také nesmierne množstvo nádherných stredovekých fresiek v kostolíkoch po celom Slovensku. Išlo totiž o to, že Protestanti (nasledovníci učenia Martina Luthera) tieto maľby v kostole zatreli vápnom aby mohli chrám používať oni. Mnohé kostolíky sa neskôr znovu stali katolíckymi no na maľby sa medzi časom zabudlo. Maľby tak pod vrstvami ďalších omietok a vápna ostali zakonzervované až do dnešných dní, kedy ich reštaurátori opäť odkrývajú. Takto sa napríklad našli zachovalé nástenné maľby v kostolíkoch na Ponikoch, či v Čeríne. 

Niektorí panovníci z rodu Habsburgovcov veľmi ostro bojovali proti tomuto novému učeniu, no iní sa skôr snažili nájsť cestu zmierenia. Rozdielna viera predsa nemôže byť dôvodom bojov a vojen.  Mnohokrát to ale nanešťastie bolo práve tak.  Na Slovensku nám z období kedy ľuďom išlo o mier ostali úžasné pamiatky, a v súčasnosti sú dokonca zapísané do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Sú to Evanjelické artikulárne kostoly. Prečo „artikulárne“?  Panovník vydal artikuly (pravidlá podľa ktorých si mohli stavať kostoly) a zároveň sa zaručil že ich nik nepoškodí. Tieto kostoly boli drevené a vo svete sú veľkou vzácnosťou.  Krásnym príkladom je kostol v Hronseku, postavený v roku 1726. Kostol je postavený v tvare kríža a zmestí sa doňho neuveriteľných 1100 ľudí.

Ďalším podobným klenotom je kostol vo Svätom Kríži.  Rovnako aj tento kostol je postavený čisto z dreva a dokončený bol v roku 1723.

Pôvodve stál v dedinke Poludza, no kvôli výstavbe priehrady Liptovská Mara ho v rokoch 1974-1982 rozobrali, a postavili na novom mieste, kde ho môžeš obdivovať do dnes. Mimochodom patrí medzi najväčšie drevené stavby v Európe.

Maximilián (1564-1576)

Za jeho vlády sa opäť Turci pokúsili posunúť svoje hranice ďalej na sever. Vďaka spojencom ale napokon odrazil ich útok a dokonca oslobodil niektoré južné časti Slovenska. Krásna Hôrka, Rimavská Sobota a mnohé ďalšie miesta sa opäť stali súčasťou Uhorska.

Rudolf (1576-1608)

Bol cisár a kráľ, ktorý radšej žil vo svojom vnútornom svete, než v tom reálnom.  Postupne sa stalo že za neho vládli druhí, no do dejín sa zapísal ako veľký milovník umenia, vedy a všetkého nového a tajomného.

Slávna bola jeho zbierka umeleckých predmetov na Pražskom hrade, no predovšetkým je vďaka nemu preslávená ZLATÁ ULIČKA v Prahe. Bolo to miesto, kde v tom čase žili a pracovali remeselníci, no aj alchymisti, ktorých sem do Prahy Rudolf pozval z celého sveta.

Ak poznáš filmy Cisárov pekár a Pekárov cisár s úžasným Jánom Werichom v hlavnej úlohe, tak to je on. 

U nás v Uhorsku to ale nebolo ako v peknom filme. Stále boli veľkou hrozbou Turci a k tomu roku 1604 vypuklo povstanie proti cisárovi.  Celé nasledujúce storočie tak bolo o snahách vytlačiť Turkov z krajiny a zároveň o niekoľkých veľkých povstaniach proti panovníkom.

O tom ale v ďalšej kapitolke. Trošku sa škrtneme o nášho Juraja Jánošíka, známu Alžbetu Bátoryovú z Čachtického hradu a pár ďalších mien a samozrejme miest z našej úžasnej minulosti.