Rudolf bol panovník, ktorý sa o svoju veľkú krajinu len pramálo zaujímal. Za jeho vlády sa končilo 16. storočie, v ktorom sa udialo veľa zásadných vecí. Turci ovládli väčšinu Uhorska, Sedmohradsko sa stalo spojencom tureckého Sultána a karty veľmi zamiešala aj Reformácia. Nové učenie sa šírilo tak rýchle, že na konci 16. storočia už bola väčšina krajiny protestantská. Mnohí habsburskí panovníci sa proti reformácii stavali veľmi nepriateľsky a ľuďom, ktorí prijali nové Lutherovo učenie sa začali veľmi zlé časy.

Sedmohradský vojvoda Štefan Bočkaj sa v roku 1604 postavil na čelo prvého veľkého povstania proti Habsburgovcom.  Na jeho stranu sa pridalo celé Sedmohradsko a aj mnoho šľachticov v Uhorsku, ktorí kvôli svojej viere prišli o majetky a výsady. Za veľmi krátky čas dokázali získať takmer celé dnešné Slovensko. Využili to ale Turci, ktorí tak naspäť získali všetky tie mestá a hrady, o ktoré za posledné roky prišli.

Nepokoje trvali do roku 1606, keď Arciknieža Matej Habsburský (Rudolfov brat) uzavrel v Hurbanove „Žitavský mier“ medzi Habsburgovcami, Turkami a Štefanom Bočkajom. Napriek tomu, že to bola jediná možnosť ako zachrániť krajinu pred ešte väčšou skazou, Rudolf uzavretý vo vlastnej hlave na Pražskom hrade s mierom nesúhlasil. Matej to nakoniec v roku 1608 využil a zosadil ho z rakúskeho a uhorského trónu a stal sa novým kráľom.

Matej II. (1608-1619)

Jeho brat Rudolf mu najprv zveril funkciu najvyššieho vojenského veliteľa.  Udalosti v Uhorsku ostatných členov rodiny Habsburgovcov priviedli k rozhodnutiu že Rudolf vedie krajinu do záhuby a tak sa novým kráľom a neskôr cisárom stal Matej.  

Ako kráľ ukončil vojnu s Bočkajom a krajina si na chvíľu vydýchla. S jeho menom sa ale u nás spája úplne iné meno a časom sa stalo že „ju“ pozná dnes celý svet a keď sa povie Matej II., len málokto by vedel o ňom povedať niekoľko viet.  Ideme teraz do legiend a povestí...

Čachtická pani

Alžbeta Báthori sa narodila v roku 1560. Bola uhorská grófka z veľmi starej a bohatej rodiny. Zakladateľ ich rodu Vid podľa legendy zabil v močiari draka. Preto je v ich erbe dračia čeľusť a drak. Jej rodina vlastnila desiatky hradov a dedín po celom Uhorsku, no predovšetkým v Sedmohradsku. Manžel František Nádašdy bol rovnako ako ona z veľmi mocnej rodiny. Rovnako im patrilo množstvo sídiel a majetkov po celej krajine. Spojením Báthoriovcov a Nádašdyovcov sa tak stalo, že boli v Uhorsku bohatší ako kráľ.

František Nádašdy sa stal panovníkovým radcom a v roku 1578 dokonca hlavným kapitánom uhorských vojsk. V podstate to bol on, kto našu krajinu chránil pred Turkami. V niekoľkých bitkách proti Turkom sa vyznamenal tak veľkou odvahou, že samotní Turci sa ho začali báť ako nadprirodzenej bytosti a medzi sebou mu vraveli „Čierny Bej“ Boje s Osmanmi sa mu ale napokon stali osudnými.

Niekde tam začína „možno legenda“ a „možno pravda“ o krvavej grófke, krvavej čachtickej pani alebo aj „Bátoričke“. Dnes je veľmi ťažké posúdiť, čo z toho všetkého čo jej história pripísala, je pravda a čo len legenda. Bola každopádne veľmi zvláštny človek a podľa svedkov sa k slúžkam správala veľmi zle a trestala ich aj za tie najmenšie chyby. Sťažnosti na grófku sa ale začali množiť po celej krajine a keď ju palatín Juraj Turzo 29.decembra v roku 1610 neohláseným príchodom do Čachtíc prichytil priamo pri čine začal sa súdny proces.  Jej prisluhovačov odsúdili, no ju iba uväznili na Čachtickom hrade, kde v roku 1614 zomrela.

„Bátorička“ sa stala postavou najrôznejších chýrov a povestí.  Pred vyše sedemdesiatimi rokmi o nej napísal veľmi úspešný historický román Jožo Nižňanský pod názvom „Čachtická pani“ a v roku 1980 slávny slovenský autor kreslených filmov Viktor Kubal vytvoril celovečerný animovaný film „Krvavá pani“.

Obaja sa vo svojich príbehoch stotožnili s legendárnou podobou „Bátoričky“ ako krvavej pani. Sfilmovať jej príbeh sa pokúsili mnohí režiséri a veľmi známou je epizódka, kedy do Čachtíc prišli filmári, zbalamutili polku dediny do natáčania a napokon sa z nich vykľuli podvodníci. Mnohí zahraniční režiséri si príbeh Alžbety Bátoriovej „prepožičali“ ale vyšli im z toho len upírske a hororové zlepence. Pre zaujímavosť maďarský režisér Jeno Hedi svoju upírsku verziu krvavej grófky (so známym hercom Christopherom Lampertom) dokonca ani nezasadil na Slovensko do Čachtíc ale rovno do rumunskej Trensylvánie. Keďže tam sa odohráva najznámejší upírsky príbeh DRACULA, možno sa mu zdalo, že to bude upírskejšie.

V roku 2008 natočil výnimočný slovenský režisér Juraj Jakubisko film „BATHORY“ podľa vlastného scenára a ponúkol divákom úplne iný pohľad na minulosť. Pokúsil sa pozrieť na Čachtickú pani cez pohnuté udalosti tej doby a divák v kine tak na moment ostal v pochybnostiach, či to nemohlo byť celé presa len aj trochu inak.

Každopádne Alžbeta Bátoriová ostane asi navždy postavou legiend a povestí a Čachtický hrad, rovnako ako Drakulov hrad v Rumunsku veľkým turistickým lákadlom. Poďme ale teraz naspäť do rušných čias 17.storočia...

Povstanie Gabriela Betlena

V roku 1613 sa Gabriel Betlen stal novým sedmohradským vojvodom.  Mier, ktorý dohodol Matej Habsburský s Turkami a Štefanom Bočkajom netrval dlho a uhorskí šľachtici, ktorí prijali protestantskú vieru sa znovu dostali do nemilosti kráľa. Betlen im sľúbil ochranu a podobne ako pred ním Bočkaj, veľmi rýchlo obsadil celé dnešné Slovensko.  To už bol uhorským kráľom a cisárom Matejov príbuzný Ferdinand II. (1619-1637), no kvôli svojim postojom proti protestantom stratil dôveru uhorských šľachticov.

Na sneme v Banskej Bystrici v roku 1620 si ho zástupcovia uhorskej šľachty zvolili za nového kráľa. Mimochodom dom, v ktorom sa to odohralo dodnes stojí. Na námestí v Banskej Bystrici môžeš navštíviť úžasnú Stredoslovenskú galériu ktorá sídli v „BETHLENOVOM DOME“. Pod týmto menom je známy dodnes.

S týmto sa viaže jedna pikoška. Kráľa Gabriela nekorunovali pretože koruna nestihla do Bystrici doraziť včas, no najbližších deväť rokov sme tu tým pádom opäť mali dvoch kráľov. Pre Uhorsko to samozrejme bolo znovu veľmi ťažké obdobie, pretože povstalci ale  aj cisárski vojaci tiahli krajinou a obe strany dobývali a rabovali.  Betlen sa napokon počas mierových rokovaní svojho titulu uhorského kráľa vzdal, no nepokoje pokračovali naďalej. Víťazstva sa ale nedočkal pretože v roku 1629 zomiera uprostred príprav na ďalšie boje s cisárom Ferdinandom.

Tridsaťročná vojna 1618-1648

Udalosti okolo Gabriela Betlena súvisia s dianím v celej Európe. Rozdielna viera sa stala dôvodom na zlú dobu, ktorú poznáme pod názvom „TRIDSAŤROČNÁ VOJNA“. Namiesto toho aby sa Ferdinand a ostatní panovníci Európy pokúsili nájsť mierovú cestu, kedy by ľudia všetkých rozdielnych vyznaní mali rovnaké práva, oni jedných uprednostňovali a druhých utláčali. Celá Európa sa tak ocitla v zmätku povstaní a vojen medzi krajinami. Víťazom ale napokon nebol nikto, akurát Francúzsko, Švédsko a Branderbursko rozšírili svoje územia, Habsburgovci prišli o pár krajín a v celej Európe postupne ľuďom začalo dochádzať že jedinou cestou je vzájomná tolerancia. Trvalo ale ešte pár desaťročí, kým to celé úplne utíchlo a faktom je, že obe strany spôsobili veľa nešťastia a nikto v tomto príbehu nebol ten dobrý

Po smrti Ferdinanda II. nastúpil na trón jeho syn Ferdinand III. (1637-1657). Všetko to nešťastie, ktoré začalo za jeho otca bolo treba dať nejako do poriadku. V Sedmohradsku sa stal novým vojvodom Juraj I. Rákoci, ktorý sa rovnako ako jeho predchodcovia Bočkaj a Betlen postavil do role ochrancu protestantských obyvateľov a rovnako ako oni za krátky čas obsadil väčšinu Slovenska.  Ferdinand III. a Juraj Rákoci v roku 1645 podpísali mier a pre krajinu to na nejaký čas opäť znamenalo pokojnejšie časy.

Leopold I. (1657-1705)

...bol mladší syn Ferdinanda III.  Pôvodne chcel byť kňazom, no po náhlej smrti jeho brata sa v štrnástich rokoch stal novým následníkom.  Ako sedemnásťročný sa stal kráľom.

Bol to dobrosrdečný človek, ktorý by sa radšej venoval umeniu, no väčšinu svojho života musel byť kráľom, ktorý vedie vojny.  Práve za jeho panovania, v roku 1683 sa Turci posledný krát pokúsili poraziť Viedeň. Leopoldovi vtedy prišli na pomoc aj mnohí ďalší z Európy.

Poľský kráľ Ján III. Sobieski, ktorý predtým porazil Turkov na Ukrajine teraz dotiahol k Viedni a bol to práve on, kto najvýraznejšie prispel k jej záchrane (v tom čase to už mimochodom bolo naše hlavné mesto a bolo ním až do roku 1918). Okrem toho Ján Sobieski má veľkú zásluhu aj na oslobodení ďalších miest na Slovensku ako napríklad Štúrovo. Pre obyvateľov Oravy je ale trochu temnejšou minulosťou, keďže jeho vojaci cestou k Viedni rabovali a niekoľko dedín na Orave a Kysuciach veľmi poničili.

Mimochodom ak na nejakom hrade alebo vo filme uvidíš poľské jazdecké brnenie z tých čias, určite ti do očí padne veľmi zvláštna vec. Poľskí jazdci mali niečo ako krídla. Bolo to odstrašujúce a aj veľmi praktické. Na jednej strane to vedelo vzbudiť veľkú paniku v protivníkových jazdcoch. Predstav si že sa na teba rúti taká dvaapoletrová mátoha. Na druhej strane tie pierka vydávali pri rýchlej jazde veľmi zvláštny, ostrý zvuk. Kôň jazdca na to bol zvyknutý no u koní protivníkov to spôsobovalo neistotu a zmätok a tureckí alebo iní nepriateľskí jazdci tak padali z koní ako hrušky.

Slovenskom zároveň zmietalo ďalšie povstanie, tentoraz vedené Imrichom Tokolim. V roku 1687 napokon cisárske vojská zvíťazili. Z týchto nepokojných časov nám na Slovensku ostali pomenovania, s ktorými sa pri návšteve našich hradov určite stretneš. Prívrženci Sedmohradska a povstalcov dostali prezývku KURUCI a cisárskych vojakov nazývali LABANCI.

Juraj Jánošík

Chá... prečo aj jeho nespomenúť? Ale poďme poporiadku. Za Leopolda sa odohralo ešte jedno, posledné veľké povstanie. Znovu v tom hralo úlohu vierovyznanie a znovu sa do toho zapojilo Sedmohradsko. To už síce bolo storočie osemnáste no boli to stále dozvuky zlých čias a sporov sedemnásteho storočia, tak si to vsunieme sem. Písal sa rok 1703 a František II. Rákoci, najbohatší feudál Sedmohradska a Uhorska viedol povstanie proti cisárovi.

Tentoraz sa k nemu nepridalo len mnoho šľachticov ale aj obyčajných ľudí, sedliakov, ktorým sľúbil že naspäť získajú slobody, ktoré im vzal ešte Vladislav Jagelovský. Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. ako veľký nepriateľ Habsburgovcov mu veľmi pomohol peniazmi a Rákoci postupne zíkal celé Slovensko. Po tom ako obsadil Banskú Bystricu a ostatné banské mestá, zásoboval Kremnicu meďou z Banskej Bystrici a tam pre neho razili známe mededé „polturáky“ a ich slávne desať a dvadsaťnásobky „LIBERTÁŠE“ (to podľa nápisu „Pro Libertate“, čo po latinsky znamená   "za slobodu"). 

Vojnu sa pokúsil ukončiť až Leopoldov nástupca, Jozef I. (1705-1711) keď v roku 1706 ponúkol mierovú zmluvu. Kuruci ale ponuku odmietli a ich história končí veľkou porážkou v bitke pri Trenčíne v roku 1708 a František II. Rákoci uteká do Poľska, kde mu Francúzsky kráľ kúpil veľké panstvo.  Juraj Jánošík sa narodil v Terchovej neďaleko Žiliny. Dnes tu v Terchovej môžeš vidieť veľkolepú sochu nášho Jánošíka, úžasné dielo významného slovenského sochára, Jána Kulicha.

V roku 1703, keď mal Ďuri pätnásť rokov František II. Rákoci vydal manifest o tom, že každý, kto sa pridá k jeho povstaniu bude zbavený všetkých povinností voči pánom. Niekedy v krátkej dobe po tom sa pridal ku Kuruckým vojakom. Je celkom možné, že sa zúčastnil aj onej bitky pri Trenčíne, ktorú Kuruci tak katastrofálne prehrali.

Jedno ale bolo poraziť Rákociho a niečo iné dať krajinu do poriadku. Prívržencom Rákociho sa veľmi domov nechcelo a tak sa po horách ponevierali zbojnícke skupiny, ktoré sa začali živiť prepadávaním pocestných. Juraj Jánošík ale po porážke pri Trenčíne vstúpil do cisárskej armády (ťažko zistiť či dobrovoľne) a predelený bol na Bytčiansky hrad do záložného oddielu. Tam spoznal väzňa, lapeného zbojníckeho kapitána Tomáša Uhorčíka. Ani jeden z nich na Bytčianskom zámku dlho neostal. Juraja zo služby vykúpili rodičia a Tomáš (nevedno ako) ubzikol. 

V roku 1711 už bol Jánošík zbojníkom a za krátko aj zbojníckym kapitánom. Keď Jánošíka spolu s Uhorčíkom na začiatku roku 1713 chytili, prišlo tam do Klenovca pre istotu 30 drábov. Mimochodom keď pôjdeš niekedy cez Čertovicu spomeň si, že práve tadiaľto podľa všetkého Jánošíka viedli na Liptov. V tých časoch bola oficiálna cesta cez Nízke Tatry aj v sedle medzi Chopkom a Ďumbierom. Do mája je to ale krajina ľadu a snehu a tak s lapeným Jánošíkom určite išli cez Brezno, Mýto pod Ďumbierom a samozrejme Čertovicu.

Počas vypočúvania sa celý čas snažil chrániť ostatných z družiny a vyšetrovateľov zmiasť aby na nich neprišli. V jeho prospech na súde v Hanzelyho kúrii v Liptovskom Mikuláši vyznievalo že počas celého zboja sa snažil aby nikto zbytočne neumrel.  Súd ho ale aj tak odsúdil  na veľmi krutý trest, aby tak odradili všetkých, ktorí by chceli zísť na zbojnícke cesty.  Jeho príbeh sa stal časom legendou a ľudovým rozprávaním o boji za slobodu. V dvadsiatom storočí sa dokonca niekoľkokrát dostal aj na plátna kín. Prvý krát v nemom filme Jaroslava Siakeľa prerazil dokonca až do Amerických kín.

Tam ale museli zmeniť koniec, lebo americký divák by nepochopil že hlavný hrdina nevyhral a skončil zavesený na háku. Druhý film (1935) a tretí dvojdielny veľkofilm (1962-1963) mali spoločné meno „Paľo Bielik“.

V prvom totiž Jánošíka hral a v druhom sa predstavil ako režisér. Viktor Kubal v roku 1976 vytvoril animovanú verziu slávneho príbehu. Zatiaľ posledný krát sa nám Jánošík preháňal po kine v roku 2009.

Muránska Venuša

Aj v zlých časoch sa ľudia majú radi a aj tam, kde z každej strany rinčia zbrane môže vzniknúť veľká láska. Krásna Mária Szechy, pani Muránskeho hradu sa pridala na stranu povstalcov Juraja Rákociho. Z matkinej strany bola mimochodom vnučkou spomínanej Alžbety Bátoriovej a jej predkami boli aj slávni Drugetovci, ktorí sem prišli z Neapolska s kráľom Karolom Róbertom. V nepokojných časoch sa stala kapitánkou a obrancom. 

Jej hrad sa totiž už čoskoro stal cieľom útokov cisárskych vojsk. František Vešeléni bol v tom čase Hurnouhorský kapitán v službách cisára Leopolda. Mal za úlohu poraziť krásnu Muránsku venušu a hrad získať pre cisára. 

Keď sa s kapitánkou osobne stretol aby jej navrhol kapituláciu zamiloval sa do nej a už za krátky čas sa stali manželmi. Táto veľká láska ale skončila veľmi smutne.  

František sa zapojil do sprisahania proti cisárovi Leopoldovi a po odhalení ho zajali. Keď zomrel v roku 1667 vo vezení na Ľupčianskom hrade, Mária ho pochovala v hradnej kaplnke na Muráni. Sama sa ale znovu postavila proti cisárovi. Neuveriteľné tri roky dokázala brániť obliehaný hrad pred presilou, no aj tak sa v roku 1670 stala zajatcom.  

V tom čase cisárske vojská vyhodili do vzduchu Vešeléniho hrad Strečno, aby sa nestal znovu úkrytom povstalcov a zbojníkov a rovnako pochodili aj mnohé ďalšie hrady po celom Slovensku. To je vlastne hlavný dôvod, prečo je u nás také veľké množstvo zrúcanín. Nepokojné 17.storočie so sebou do večnej skazy rozvalín stiahlo mnohé nádherné miesta. Keby nebolo tohto divokého storočia, mali by sme u nás na Slovensku viac hradov a zámkov ako Francúzsko.

Trnavská univerzita

Teraz na záver odbočíme od streľby a nepokojov 17.storočia. Na Slovensku sa v tom nepokojnom storočí udialo aj pár dobrých vecí. V roku 1635 založili slávnu Trnavskú univerzitu.  Postupne tu pribúdali všetky dôležité fakulty a univerzita sa stala svetoznámou. Výstavbu univerzitného kostola dokončili v roku 1637, za vlády Ferdinanda III.