Sedemnáste storočie na Slovensku nebolo len o lomození zbraní a  veľkých pánoch, čo chceli byť ešte väčšími pánmi.  Celým územím dnešného Slovenska sa okrem vlny búrania prehnala aj vlna staviteľstva.  V bohatých mestách ako Levoča, Bardejov či v banských mestách na strednom Slovensku začali vyrastať nové meštianske domy.

Staré stredoveké hrady vysoko v horách boli už pre väčšinu šľachticov nepohodlné, postavené väčšinou na nedostupných miestach s hrubými múrmi, ktoré bolo príliš nákladné aspoň trochu vykúriť. V nepokojnom šestnástom storočí navyše veľká časť z nich bola Turkami a neskôr Labancami či Kurucmi veľmi poničená a už len ich samotná oprava by stála hotový majetok. Mnohé hrady dali cisárski generáli vyhodiť do vzduchu, aby sa nestali úkrytom ďalších vzbúrencov či zbojníkov. Likavský hrad neďaleko Ružomberku tiež dopísal svoju históriu, keď ho cisárski vojaci natrvalo zničili.

V podstate hrady ako také už úplne stratili význam. V  rannom stredoveku totiž potrebovala zemepánova rodina a ich družina opevnené bezpečné miesto odkiaľ riadili krajinu, prípadne z bezpečného hradu posádka strážila dôležitú križovatku ciest, či brod cez rieku, aby ochránili pocestných pred zbojníkmi. V 17.storočí, aj keď to bolo teda poriadne rušné storočie, to už bol ale úplne iný svet.

Už v 17. a 18. storočí postupne prichádzal nový fenomén pánskych sídiel stavaných blízko ciest a dedín. Ako huby po daždi začali rásť KAŠTIELE. Mnohé z nich zažili svoj zrod a zlatý vek práve v sedemnástom storočí.  Často si ich stavali príslušníci nižšej šľachty (neboli tak bohatí a ani nemali väzby na panovnícke rody v Európe). Ani veľmožom zo starých zámožných rodov tento nápad nebol cudzí. To ale už často bolo skôr ako sídlisko pre stovky ľudí, ako napríklad kaštieľ vo Svätom Antone neďaleko Banskej Štiavnice.  Poďme si ich ale teraz zopár len tak prebehnúť. Možno nájdeš inšpiráciu k nádhernému dňu na cestách Slovenskom.

Kaštieľ v Oponiciach

Pre každého, kto má rád umenie a históriu by práve cesta do Oponíc neďaleko Nitry mohla byť zázračným dňom. Samotný renesančný kaštieľ začali stavať už v 16.storočí, no rovnako v tom nasledujúcom 17.storočí zažil svoj zlatý vek. Patril rodu APPONYIOVCOV a tí sa v 19.storočí rozhodli že si ho celý prestavajú. Podobne ako Bojnický zámok a Oponický kaštieľ tak dostal neogotický vzhľad. Pod tým slovom „NEO“ si treba predstaviť návraty k stavebným štýlom dávnych čias. Hlavne v 19.str to bola preveliká móda a tak mnohí zámožní šľachtici svoje sídla menili na neogotické, neorenesančné či neobarokové. Ako mnohé iné podobné miesta aj Oponický kaštieľ po 2.svetovej vojne začal chátrať a hrozil jeho úplný zánik.

Našlo sa ale pár  skvelých ľudí a dnes tu môžeš navštíviť úžasné „Apponyiho múzeum“ s loveckými trofejami, nástennými maľbami a miestnosťami, ktoré ťa doslova prevedú storočiami. Najväčším lákadlom je ale obrovská KNIŽNICA. Dnes je to vlastne už len časť njednej z najväčších zbierok kníh v celom Uhorsku, no aj tak ti z toho priestoru plného kníh padne sánka.

Zichyho Kaštieľ v Divíne

Že je v Divíne neďaleko Detvy kedysi mocný hrad, dlho odolávajúci dokonca aj Turkom už vieš. Pod úpätím hradného brale ale v 17.str vyrástol aj nádherný renesančný kaštieľ. Imrich III. Balassa ho dal v roku 1670 postaviť ako svoje nové sídlo. Prvý tu stál samotný palác a k nemu neskôr pribudli mohutné hradby so strielňami na všetky strany.

Vzniklo tak veľké vnútorné nádvorie, chránené z každej strany, nuž a okolo celého kaštieľa bola ešte hlboká priekopa. Samozrejme že hrad v priebehu stáročí menil majiteľov a tí poslední, Zichyovci ho na začiatku 20.str posledný krát upravili.

Vtedy to už nebola pevnosť okolo kaštieľa pripraveného na boj s Turkami, ale kaštieľ v ktorom sa odohrával rodinný život Zichyovcov. Keď v roku 1945 skončila 2.svetová vojna, Zichyovcov z krajiny vyhostili a všetky ich majetky a panstvá si privlastnil štát. Kaštieľ tak čakal pomalý a smutný koniec. Čo nedokázali Turci, Labanci ani Kuruci, napokon takmer dotiahla ľudská hlúposť.  V budove postupne sídlia lesná správa, či miestne družstvo a časom sa z kaštieľa stal len rozpadávajúci sa sklad hnojiva. 

Našlo sa samozrejme aj pár rozumných ľudí, ktorí v kaštieli videli vzácnu pamiatku a tak v roku 1969 a v roku 1989 vznikli plány na jeho záchranu. Ani jeden z plánov sa nakoniec nerealizoval. V roku 2010 sa ale znovu našlo pár múdrych ľudí a nasledujúce štyri roky sa kaštieľ rekonštruoval. Dnes je v priestoroch kaštieľa múzeum obce Divín a rovnako sa tu môžeš dozvedieť mnoho o rodine Zichyovcov.  

Sobášny palác v Bytči

Doslova pár metriov od Bytčianskeho zámku, kde sa Jánošík skamošil s Uhorčíkom v roku 1601 vyrástla veľmi zaujímavá stavba.  Turzovci boli pôvodne podnikatelia, ktorí spolu s Fugerovcami nesmierne zbohatli. Turzovci sa ale neskôr stali jednou z najmocnejších rodín v krajine a viacerí z nich dokonca riadili celú krajinu.

František Turzo bol uhorským palatínom (niečo ako miestokráľ, alebo zástupca cisára pre celé Uhorsko). Jeho syn Juraj Turzo bol mimochodom ten, ktorý odhalil a uväznil Alžbetu Báthory. František ale okrem syna Juraja mal aj dcéry... teda keby jednu.  Mal sedem dcér a keďže to všetko potreboval povydávať, v roku 1601 dal vybudovať „Sobášny palác v predhradí Bytčianskeho zámku.  V tom čase také svadby trvali aj mesiac a pobi to párty na pohľadanie. Pre toľkých hostí ale bolo treba vybudovať veľkú sálu a tak samotný palác vybudovali tak, že na prízemí sú okrem vstupnej haly a schodišťa aj kuchyne a ostatné dôležité miestnosti a celé horné poschodie tvorí jedna veľká slávnostná sála.

Za svoju existenciu v priebehu stáročí stihol dva krát komplet vyhorieť, no zakaždým ho opravili. V neskorších časoch bol palác využívaný aj ako úrad alebo súd a tak ho vo vnútri postupne prestavúvali. Dnes, po rekonštrukciách ho môžeš navštíviť v jeho pôvodnej podobe.

Kaštieľ v Markušovciach

Keď sa niekedy vyberieš na východné Slovensko, určite zaboč do nenápadnej dedinky MARKUŠOVCE. Pôvodne ho dal František Mariássy postaviť v roku 1643 ako renesančný kaštieľ. V rokoch 1770-1775 ho ďalší majiteľ Wolfgang Farkaš-Mariássy dal komplet prestavať v Rokokovom štýle, v ktorom ho môžeš navštíviť aj dnes. Mal trochu väčšie štastie než kaštieľ v Divíne, pretože po druhej svetovej vojne bol upravený na múzeum. Po rozsiahlej rekonštrukcii v rokoch 1983-1994 v ňom sprístupnili múzeum historického nábytku.

Vďaka obrazom a predmetom bežnej potreby z dávnych čias sa tu naozaj môžeš cítiť ako cestovateľ v čase. Okrem toho je tu aj úžasná zbierka historických hudobných nástrojov a v letohrádku za kaštieľom môžeš navštíviť aj koncertnú sálu, ktorá aj dnes slúži milovníkom hudby.

Kaštieľ v Humennom

Ako už isto vieš z kapitoly o Anjuovcoch, s kráľom Karolom Róbertom do Uhorska prišli aj viacerí západní rytieri, aby mu pomohli získať krajinu a vrátiť je bývalú slávu a moc. Jednou z rodín boli aj Drugetovci. Bratia Filip a Ján stáli za kráľom vo všetkých veľkých bitkách proti oligarchom a keď sa kráľovi podarilo krajinu zjednotiť, bratia Drugetovci a usadili na východnom Slovensku. Kráľ im v roku 1317 daroval hrady Brekov, Jasenov a mestečko Humenné. Práve tu si postavili hrad obohnaný vodnou priekopou.

V sedemnástom storočí sa prestavbami postupne z hradu stal kaštieľ a v 18.soročí definitívne dostal podobu v akej ho môžeš navštíviť aj dnes. Počas 2.svetovej vojny bol veľmi poškodený a keď v roku 1946 vyhorel, zdalo sa že je jeho osud spečatený.

Poškodenú strechu ale vtedy dočasne opravili a v roku 1964 bol opravený celý kaštieľ. V súčasnosti tu sídli Vihorlatské múzeum a keďže je to fakt že veľká stavba s veľkým parkom, je tu čo pozerať aj pol dňa.

Len pár metrov od kaštieľa môžeš rovnako navštíviť skanzen ľudovej architektúry s množstvom dreveničiek a nádherným dreveným gréckokatolíckym kostolíkom.

Kaštieľ v Betliari

V 17.storočí tu ešte stál renesančný hrad Bebekovcov. Na začiatku osemnásteho storočia ho dal Štefan Andráši prestavať na opevnený kaštieľ so štyrmi nárožnými baštami. Dnešnú podobu získal ďalšími prestavbami v rokoch 1792-1795 a napokon v rokoch 1880-1886.

Andrášiovci okrem kaštieľa v tom čase vlastnili aj hrad Krásna Hôrka a bane v okolí Rožňavy a v podstate celý región vďaka nim prosperoval. Kaštieľ v Betliari a rovnako hrad Krásna Hôrka zaplnili množstvom zbierok historického nábytku, obrazov a zaujímavostí z celého sveta a samotný hrad sa už za ich vlastníctva v podstate stal jedným z prvých múzeí u nás. Hrad je síce dnes po veľkom požiari z pred desiatich rokov stále zavretý a v rekonštrukcii, no keď zablúdiš do kaštieľa v Betliari, nebudeš vedieť, kde skôr oči nechať.

Za kaštieľom je ešte jedna veľká vzácnosť. Je ním najstarší historický park u nás. Andrášiovci si ako veľkí cestovatelia a zberatelia prinášali zo svojich ciest nielen umelecké a historické vzácnosti. Za kaštieľom si postupne vybudovali veľké arborétum s množstvom stromov z celého sveta.

Kaštieľ v Strážkach

V príbehu tohto kaštieľa urobíme výnimku, a trochu viac si odskočíme do 20.storočia. Pôvodne tu stál gotický hrad z trinásteho storočia, ktorý na konci 16.soročia majitelia prestavali na renesančný kaštieľ. V osemnástom storočí získal dnešnú barokovo-klasicistickú podobu.

To, že je od roku 1972 dodnes z hradu výnimočná expozícia Slovenskej národnej galérie vie každý milovník maliarskeho umenia. Príbeh, ako to ale celé začalo by bol na trojdielny film. Je to príbeh o troch výnimočných ľuďoch, maliaroch ktorí celý život zachytávali krásu sveta no zároveň mali sami častokrát smutný život.

 Ladislav Medňanský (1852-1919) patril medzi IMPRESIONISTOV. Dokonca mal svoj ateliér na Montmartri a neskôr vo Viedni. Najradšej sa venoval krajinomaľbe a dokázal do nich vložiť neuveriteľné množstvo melanchólie a nostalgie.

Narodil sa v Beckove v šľachtickej rodine Mednyánszky a Horvát-Stančič.  Tvoril na rôznych miestach no obzvlášť mu prirástol k srdcu kraj okolo ich rodinného sídla (Kaštieľa v Strážkach). Samozrejme že sa venoval aj portrétnej tvorbe, no v nej sa zameriaval na obyčajných ľudí a ich život.

Keď začala prvá svetová vojna (1914-1918) dobrovoľne sa napriek vysokému veku a zdravotným problémom prihlásil do armády ako vojenský maliar (v tom čase niečo ako vojnový fotograf a reportér)  Baron Mednyánszky zomrel vo Viedni v roku 1919 ako 67 ročný.

Ferdinand Katona (1864-1932) sa narodil v Spišskej Starej Vsi. Oproti Ladislavovi Medňanskom mal nepomerne ťažiu štartovaciu dráhu. Pochádzal z veľmi chudobnej rodiny a možno práve to spolu s jedným náhodným stretnutím z neho urobilo výnimočného maliara. Medňanský sa dozvedel o výnimočnom talentovanom chlapcovi a pozval ho na návštevu do kaštieľa v Strážkach. Chlapec sa stal doslova jeho žiakom. Brával ho na cesty do zahraničia a učil ho vidieť a zachytávať svet. Neskôr vyštudoval umeleckú školu a stal sa jedným z najvýznajších maliarov Slovenska a Maďarska 19.storočia.

V roku 1900 namaľoval sestry Marianu a Margitu Czóbelové, netere Ladislava Medňanského...

... a tu náš príbeh pokračuje.  

Margita Czóbelová (1891-1972) neter Ladislava Medňanského, ilustrátorka a maliarka sa stala paňou kaštieľa v Strážkach ale jej život zďaleka nebol jednoduchý. Postupne stratila všetkých svojich blízkych. Najprv jej v roku 1916 vo vojne zomiera starší brat, v roku 1929 sestra Mariana a o niekoľko rokov aj obaja rodičia.

Keď prišla druhá svetová vojna, prišli s ňou ešte ťažšie časy.  Na konci vojny, keď sa dozvedela o blížiacej sa armáde, dala všetky vzácne Medňanského obrazy vybrať z rámov, zrolovať a ukryť v zamurovanom krbe. Bála sa že by diela vojaci zničili alebo vzali.

V dedine bola Baronka Czóbelová známa pre svoju dobrotu a ochotu komukoľvek pomôcť. Po vojne ale prišlo obdobie, kedy ona sama potrebovala pomoc. Po roku 1948 jej kaštieľ rovnako ako iným všetky podobné majetky štát zabral. Dovolili jej bývať v dvoch miestnostiach chátrajúceho kaštieľa no bez pomoci miestnych by bol jej život ešte ťažší. Keď v roku roku 1972 Margita zomrela, prevzala kaštieľ Slovenská Národná Galéria a pri rekonštrukcii a úprave na galériu objavili viacero tajných priestorov s ukrytými vzácnymi obrazmi po jej strýkovi Ladislavovi.  Je veľmi zaujímavé, že práve pri budovaní galérie tak objavili vzácne obrazy, ktoré sú dodnes najväčším lákadlom návštevníkov tohto úžasného miesta.

Vo svojich prácach sa Margita najčastejšie venovala okoliu Strážok, ktoré pre ňu boli v podstate celým životom, od šťastného detstva so sestrou Marianou a rodinou cez ťažké časy oboch vojen až po smutnú dobu po vojne, kedy prišla o všetko.  Rovnako sa ale profesionálne venovala aj téme ilustrácií.