Jozef I. (1705-1711) a koniec Kurucov

Osemnáste storočie síce začalo veľmi nešťastne, no napriek tomu sa prvý krát za celé stáročia stalo, že niekoľko generácií po sebe za svoj život nezažilo časy vojny. Cisár Leopold na konci svojej vlády čelil poslednému z protihabsburských povstaní.  Až jeho syn a nástupca, Jozef I. (1705-1711) ukončil zlé časy vojny. Nebolo to ale ani tak jeho schopnosťami ako skôr chybami, ktoré Kuruci začali robiť. Ponuku na mier odmietli a kvôli vidine získania celej krajiny bojovali naďalej. Mnohé ich jednotky navyše začali rabovať a ničiť všetko a všade kam prišli a tak stále viac obyčajných ľudí od nich odstupovalo. Aj šľachtici, ktorí pred tým za Rákocim húfne išli, teraz od neho odchádzali. Na jednej strane možno preto, že chceli byť radšej na strane víťaza, no predovšetkým kvôli tomu že sám Rákoci sa začal správať ako absolutistický panovník, čo pred tým vyčítali Habsburgovským kráľom. Bitka pri Trenčíne v roku 1708 tak bola začiatkom konca Kurucov.

Aj to mimochodom kvôli chybám a nepremysleným krokom. Najprv neuvážene Kuruci vyslali svojich jazdcov na koňoch po rozpadávajúcom sa násype medzi dvoma jazerami a keď sa ten pod ťarchou a dupotom koní začal rozpadávať, celá jazda skončila vo vode. Keď to kuruckí pešiaci videli, nastal zmätok a mnohí začali ustupovať. Rákoci sa pokúsil zachrániť situáciu a aby šiel príkladom, sám sa vrhol dopredu. Jeho kôň sa ale potkol a Rákoci po páde ostal ležať v bezvedomí. Všetci naokolo si mysleli že je mŕtvy a táto správa obletela celú kuruckú stranu a v podstate spôsobila taký chaos, že bitka jednoducho skončila.

Karol III. (1711-1740)

Keďže Jozef I. mal len dcéry, na trón po jeho smrti nastúpil jeho brat Karol. Práve on v roku 1711, dva týždne po Jozefovej smrti definitívne ukončil kurucké nepokoje podpísaním mieru v rumunskom mestečku Satu Mare. Preto ho voláme „Satumarský mier“

Ak by sme to počítali od nešťastnej bitky pri Moháči, tak v podstate po 200 rokoch nepretržitých vojen mohla celá krajina konečne nabrať nabrať druhý dych. Karol to mal ale poriadne zložité. Tých 200 rokov dnes historici nazývajú „storočia premárnených príležitostí“. Kým okolité krajiny napredovali vo všetkom v čom sa len dalo, Uhorsko zmietané nepokojmi zostalo akoby uviaznuté v čase. Dostalo sa tak na úplný chvost Európy.

Úplne všetko potrebovalo úplne zmeniť... v krajine, ale aj v ľuďoch. Cisár Karol III. mohol ale zmeny robiť len veľmi opatrne. Mnohé sa totiž týkali vzťahu pánov a poddaných a mnohé by šľachta určite odmietla, a cisár sa bál že stratí ich podporu.

Tento panovník je ale známy ešte jednou udalosťou... Keďže rovnako ako jeho brat Jozef nemal mužského následníka trónu, potreboval zaistiť trón svojej dcére Márii Terézii.  Po Márii z rodu Anjou by tak bola druhou našou panovníčkou. Za štyristo rokov sa ale svet zmenil a mnohí okolití panovníci by to nemuseli prijať... teda lepšie povedane, mohli by v tom vidieť zámienku a možnosť napadnúť krajinu a získať ju pre seba. Cisár Karol III. preto vydal dokument, v ktorom zmenil zákony tak, aby sa trón mohol dediť aj z otca na dcéru. Túto listinu postupne uznali všetci okolití panovníci. Dnes ju voláme PREGMATICKÁ SANKCIA.

Vďaka tomu, keď v roku 1740 cisár zomiera, na trón zasadla jeho 23 ročná dcéra, ktorá svojou múdrosťou a odvahou dokázala nemožné. Zmenila všetko čo sa dalo.

Mária Terézia (1740-1780)

Napriek snahe jej otca Karola nešlo všetko ako si predstavoval. Mnohí videli v Márii Terézii naivné dievčatko, ktorému pohrozia a ona im dá, čo chcú. Najďalej to potiahol pruský kráľ Fridrich II., ktorý jej vyhlásil vojnu a spolu s Bavorskom a Francúzskom sa postavili proti nej. Vo chvíli, keď sa zdalo že všetko je stratené pomohli mladej cisárovnej uhorskí šľachtici, ktorí sa zapojili s veľkou armádou.

Tu je ešte dôležité podotknúť, že Uhorsko už v čase Habsburgovcov nebolo osamoteným kráľovstvom. Od čias Ferdinanda I. (po bitke pri Moháči) bolo súčasťou ďalších kráľovstiev, v ktorých vládol jeden cisár. Každý z nich bol tak zároveň cisárom, rakúskym vojvodom, českým aj uhorským kráľom a rovnako kráľom v ostatných krajinách ktorým vládol.

Vojny, ktoré Mária Terézia viedla proti dobyvateľom sa už nášho územia netýkali a tak to pre Slovensko naozaj bolo storočie mieru. Zmeny, ktoré chcela vo svojej krajine robiť ale aj tak naplno začali až v časoch úplného mieru.  Západný svet sa modernizoval neuveriteľnou rýchlosťou a v uhorskom kráľovstve snáď nebolo veci, ktorá by nepotrebovala zmenu.

Zreorganizovala armádu, vytvorila z nej profesionálne povolanie, založila vojenskú akadémiu a pre profesionálnych vojakov zabezpečila pravidelný žold (plat), zdravotnú starostlivosť a dokonca dôchodkom zabezpečila aj vyslúžilých vojakov. Zmenila vedenie dedín a miest a aby obchod v krajine fungoval naplno, nariadila budovať a opravovať cesty. Tým že zmenila dane v krajine a vedenie dôležitých oblastí zverila do rúk schopných ľudí, dokázala za osem rokov zo zadĺženej chudobnej krajiny vybudovať bohaté a prosperujúce kráľovstvo.

Mimochodom pre nás je zaujímavé aj to, že veľa času trávila aj so svojou rodinou na Bratislavskom hrade.

Škola, základ života

Mária Terézia si veľmi dobre uvedomovala, že vzdelanie je základom úplne všetkého. Sama plynule hovorila piatimi svetovými jazykmi a rovnako sa vyznala v mnohých ďalších smeroch a odboroch.

Svoje deti (mimochodom bolo ich 16) tak isto viedla od malička k tomu aby boli múdrymi a rozhľadenými ľuďmi. Toto ale nutne potrebovala celá krajina, všetky kráľovstvá v jej monarchii.

Zaviedla tak školskú reformu, aby sa každému dieťaťu dostalo základné vzdelanie. Vedieť čítať, písať, počítať, poznať prírodné vedy či vedieť niečo o minulosti sa postupne stalo bežným. Mária Terézia zaviedla povinnú školskú dochádzku všetkých detí. Bol to výborný spôsob, ako nájsť talentované deti z chudobnejších rodín a dať im možnosť rozvíjať svoje schopnosti a stať sa prínosom pre celú krajinu.  Kráľovstvo nutne potrebovalo, aby nasledujúca generácia bola generáciou vzdelaných ľudí.

Jozef II. (1780-1790)

Bol syn Márie Terézie a v podstate už za jej života si ho vybrala za spoluvládcu.  Ešte viac ako ona pozeral s obdivom na rýchlo napredujúci západný svet, no až keď sa stal Cisárom, mohol naplno rozbehnúť všetko o čom sníval.

V mnohom ale bol ako slon v porceláne a keďže sa riadil heslom „Veľké zmeny treba urobiť rýchlo“, mnohé jeho myšlienky sa skôr stretli s veľkým odporom. Keď napríklad zrušil nevoľníctvo, a poddaní sa už mohli slobodne pohybovať po krajine, mnohí miestni šľachtici to svojim poddaným jednoducho zatajili.

Čo mu história trochu vyčíta je, že nariadil zrušiť väčšinu kláštorov v Uhorsku a ich majetky zoštátniť. V podstate ostali len tie kláštory, ktoré boli výhodné pre štát. Rehole venujúce sa napríklad školstvu či zdravotníctvu ostali, ostatné boli rozpustené. Zmeny mali tak neblahý dosah že dokonca v roku 1782 prišiel za cisárom osobne pápež Pius VI. aby ho požiadal o miernejšie reformy. Mnohé budovy kláštorov sa aj tak stali úradmi alebo skladmi, no mnohé nádherné miesta sa nenávratne stratili. Príkladom je kláštor svätej Kataríny Alexandrijskej pri Dechticiach neďaleko Trnavy. Kláštor bol založený v roku 1618 na mieste, kde sa mladému grófovi a pustovníkovi Jánovi Apponyimu viac krát zjavila svätá Katarína. V tom nepokojnom storočí vojen bo viac krát značne poškodený, no bodku za jeho príbehom dali až o sto rokov neskôr reformy Jozefa II.

V roku 1786 bol zrušený, rehoľníci museli odísť a stavba časom začala chátrať, až ju napokon okolité lesy úplne pohltili.  V súčasnosti je to veľmi obľúbený cieľ turistov, milovníkov histórie ale aj ľudí hľadajúcich hodnoty viery. Práve oni sú tí, ktorí už mnohé roky zachraňujú túto pamiatku pre budúce generácie.

Jozef II. bol každopádne človek prchký a mnohé svoje nápady riešil bez toho, aby dopredu preskúmal, či tým neurobí viac škody ako úžitku. Medzi obyčajnými ľuďmi bol ale veľmi obľúbený. Bol známy svojim vzťahom k chudobným a často cestoval po krajine inkognito (čiže na tajňáša ako kedysi kráľ Matej Korvin) aby poznal a videl starosti obyčajných ľudí.

Niekedy pred koncom života sa v ňom ale udiala veľká zmena. Zanevrel na celé svoje snaženie, väčšinu svojich reforiem, na ktorých mu pred tým tak záležalo odvolal a sklamaný z ľudí a možno trochu aj sám zo seba dal na svoj hrob pripraviť nápis „TU LEŽÍ JOZEF II., KTORÝ SKLAMAL VO VŠETKOM, DO ČOHO SA PUSTIL“

Leopold II. a vek rozumu

Aj Jozefov následník Leopold II. (1790-1792) bol medzi obyčajnými ľuďmi obľúbený. Leopold, syn Márie Terézie a Jozefov mladší brat pôvodne ani nemal byť panovníkom. 

Ako 18 ročný sa stal  Toskánskym veľkovojvodom (to je na severe Talianska, kde je Florencia) a za veľmi krátky čas dokázal z upadajúceho vojvodstva vytvoriť úspešnú a bohatú krajinu. Keď sa po Jozefovej smrti stal panovníkom celej habsburskej monarchie, všetko svoje úsilie venoval rozkvetu krajín, ktorým vládol. Dokončil reformy, ktoré začala Mária Terézia a Jozef II. a ako moderný človek podporoval vzdelanie vo všetkých oblastiach. Práve tu niekde začína moderný príbeh nás Slovákov,  našej kultúry a reči. Za osvieteneckej vlády Jozefa a neskôr Leopolda II. vznikol priestor na to, aby sme našli sami seba.

Anton Bernolák (1762-1813) kňaz, filozof a jazykovedec vydal knihu GRAMATICA SLAVICA, kde prvý krát stanovil pravidlá spisovnej slovenčiny. Ako základ použil vzdelanú „západoslovenčinu“.  Ak si to chceš predstaviť, najbližšie sa podobala dnešnému nárečiu z okolia Trnavy a trochu jej prischlo aj pomenovanie Bernolákovčina.  Spisovatelia Juraj Fándly, Jozef Ignác Bajza či Ján Hollý sa neskôr stali jeho nasledovníkmi a svoje diela písali v Slovenčine.

No a kam ísť, ak sa chceš dozvedieť niečo viac? V múzeu Jána Thaina v Nových zámkoch, kde Anton Bernolák prežil posledné dni života môžeš navštíviť expozíciu o jeho živote a diele.

František (1792-1835) a búrka z Francúzska

Možno keby Leopold vládol dlhšie, mnohé by sa ešte podarilo. Zomiera však už dva roky po korunovácii a na trón zasadá jeho najstarší syn František. Bol úplným opakom svojich predchodcov.

Dôvodom bolo predovšetkým to, čo sa udialo vo Francúzsku. Revolúcia vyústila do toho, že francúzsky kráľ Ľudovít bol v Paríži aj so svojou manželkou Máriou Antointtou (dcérou Márie Terézie) popravený a ďalšie udalosti urobili z vojnychtivého Napoleona nového vládcu Francúzska.  

Viacerí panovníci v Európe sa veľmi zľakli toho, kam až môže zájsť sloboda a vo svojich krajinách začali potláčať akékoľvek snahy o slobodu alebo zmeny. Ako by to nestačilo, cisár Napoleon Bonaparte  sa rozhodol že mu bude patriť celá Európa a v slávnej bitke pri Slavkove (blízko Brna) v roku 1805 porazil spojené rakúske a ruské armády.  

Tu mimochodom končí svoj príbeh hrad Devín. V roku 1809 Francúzi obsadili Viedeň a onedlho chceli dobiť aj Bratislavu. Z pravej strany rieky (dnes Petržalka) vtedy ostreľovali mesto, a spôsobili veľké škody.

Keď Napoleon odtiahol, jeho granátnici pri odchode vyhodili hrad Devín do vzduchu. Preto ho dnes poznáme už iba ako zrúcaninu.

...tu zároveň končí aj náš príbeh o storočí veľkých zmien :) 

Na záver cesty osemnástym storočím pár miest, ktoré by sme mali poznať...

Grasalkovičov palác

V samom centre Bratislavy, obklopený budovami dnešných dní sa nachádza palác, ktorý v roku 1760 dal postaviť gróf Anton Grasalkovič. Architekt Andrej Mayerhofer ho staval ako palác obklopený voľným priestranstvom lúk a polí za mestom. To sa ale rozrastalo a v priebehu času palác úplne obklopilo. Postupne mal rôzne využitie a prvý raz sa stal sídlom prezidenta v roku 1939. Po skončení druhej svetovej vojny v roku v roku 1945 túto funkciu na mnohé roky stratil a až do roku 1989 slúžil ako Ústredný dom pionierov a mládeže.  Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 a následnej rekonštrukcii paláca v roku 1996 sa stal Prezidentským palácom.

Od vtedy tu sídlia prezidenti a odohrávajú sa tu všetky najdôležitejšie štátnické udalosti Slovenska. Bežný návštevníci sa sem ale len tak nedostanú. Každoročne sa tu ale koná deň otvorených dverí, kedy je jediný deň v roku jedinečná šanca vidieť palác z vnútra. V roku 2016 sam napríklad prišlo za jediný deň 6000 návštevníkov.

Kaštieľ vo svätom Antone

Prvý krát sa spomína ako hrad v roku 1415. V šestnástom storočí bol upravený pre hrozbu tureckého vpádu a keď nepokojné roky pominuli, rodina Koháriovcov v roku 1744 na jeho mieste dala postaviť barokový jednoposchodový palác v tvare „L“. Neskôr ho dostavali o ďalšie dva krídla. Vďaka tomu ho dnes môžeš navštíviť ako veľký kaštieľ s obrovským vnútorným nádvorím.

Veľkou zvláštnosťou je že ho navrhli ako symboliku kalendárneho roka. Má štyri brány (štyri ročné obdobia), 12 komínov (dvanásť mesiacov v roku), 52 izieb (52 týždňov v roku) a 365 okien (ako 365 dní v roku). V okolí kaštieľa môžeš vidieť veľký anglický park, kde nájdeš ešte pôvodné stromy z 18.storočia vysadené pri výstavbe kaštieľa a parku.