Napoleonov svet

S tým Napoleonom to ešte v prvých rokoch 19.storočia bolo riadne zamotané. Keď Cisár František po bitke pri Slavkove videl, že Napoleonove Francúzsko je príliš mocné, rozhodol sa že s ním uzavrie mier. Táto udalosť sa odohrala v Primaciálnom paláci v Bratislave 26.decembra 1805.

Dnes mimochodom v tomto paláci sídli Bratislavský primátor a taktiež tu ako milovník umenia môžeš navštíviť expozíciu Galérie mesta Bratislavy.

Porazené Rakúsko sa vzdalo mnohých svojich území (napríklad v dnešnom Taliansku), a Napoleon si dokonca ako znak budúceho spojenectva vzal za ženu Františkovu dcéru Máriu Lujzu.

Nebola to iba doba bojov. Francúzsko, keďže sa cítilo byť akousi "Novou Rímskou ríšou", zažilo veľký návrat k estetike, architektúre a výtvarnému umeniu starovekého Ríma. Už pár storočí pred tým v Európe bol jeden návrat k Antike. To obdobie znovuzrodenia Antiky voláme Renesancia. Na prelome 18. a 19.storočia nový štýl prúdiaci z Francúzska niesol meno Neoklasicizmus. V Paríži ako huby po daždi začali rásť budovy, pri ktorých má dodnes návštevník pocit, že je v Ríme. Príkladom je víťazný oblúk, postavený práve na počesť víťazstva Napoleona v bitke pri Slavkove.

Nový stavebný trend ale ohúril celú Európu. Aj na Slovensku tak svoje kaštiele a honosné domy v mestách stavali šľachtici a bohatí mešťania v štýle Neoklasicizmu. Na mnohých našich zámkoch môžeš napríklad nájsť aj miestnosti zariadené v štýle Empíru, čo bolo v podstate pokračovaním a zdokonalením Neoklasicizmu.

Rakúsko sa napokon v rozhodujúcej chvíli odklonilo od Francúzska a pridalo sa k protinapoleonskej koalícii a v roku 1813 v bitke pri Lipsku spoločne Napoleona porazili. V rokoch 1814-1815 sa konal Viedenský kongres, kde sa zišli panovníci a predstavitelia skoro 200 vtedajších krajín Európy, aby zaistili že začínajúcej storočie bude storočím mieru a vzájomnej spolupráce.

Ferdinand V. (1835-1848)

Po smrti cisára Františka nastúpil v roku 1835 na trón jeho syn Ferdinand. Bol mimochodom posledným uhorským kráľom korunovaným v Bratislave. Historici hovoria o časoch jeho vlády ako o "Absolutistickej monarchii bez monarchu". Išlo v podstate o to, že na všetko boli veľmi prísne zákony, no namiesto cisára vládli úradníci a radcovia, ktorí si často riešili len svoje vlastné záujmy. Samotný cisár žil vo svojom vlastnom svete. Ľudia ho ale mali veľmi radi, pretože mal dobré srdce a mnohým ľuďom pomohol. Medzi ľuďmi ostal navždy zapísaný ako "Ferdinand dobrotivý".

Krajina ale nutne potrebovala zmeny a keďže skorumpovaným radcom a úradníkom vyhovoval starý a nefunkčný svet, v marci roku 1848 vypukla revolúcia. Ľudia sa vzbúrili proti starým poriadkom, skorumpovaným politikom a feudalizmu, ktorý všade vo svete postupne mizol, a u nás stále držal moc v rukách šľachticov.

Cisár Ferdinand stál na strane obyčajných ľudí a požadoval aby sa proti nim nepoužilo násilie. Revolúcia však naberala na sile, panovník napokon na konci roka odstúpil z trónu a novým cisárom sa stal jeho osemnásťročný synovec František Jozef.

Ferdinand aj s manželkou potom až do svojej smrti žil v Prahe na Hradčanoch. Keď v roku 1875 zomrel, celá krajina sa s ním rozlúčila ako s veľkým panovníkom. V ich srdciach ostal zapísaný ako panovník s dobrým srdcom.

František Jozef (1848-1916)

Keď v decembri 1848 rodina cisára Ferdinanda utiekla kvôli nepokojom z Viedne do českého Olomouca, a panovník sa vzdal trónu, jeho nástupcom sa mal stať jeho mladší brat František Karol. Jeho manželka Františka Bavorská ho ale presvedčila aby trón prenechal svojmu synovi Františkovi Jozefovi.

Nový panovník zdedil krajinu zmietanú občianskou vojnou a aby monarchiu udržal pokope, rozhodol sa pre kroky, ktoré mu história tak trochu zazlieva a medzi ľuďmi vtedy na dlho stratil obraz dobrého panovníka. Namiesto toho aby sa snažil vyriešiť problémy, ktoré viedli ľudí k revolúcii, povolal rakúsku armádu a po potlačení revolúcie zrušil mnohé zákony zaručujúce slobody a zaviedol policajný režim.

Svet sa ale mení a aj názory ľudí. Ako plynuli roky, postupne sa veci začali po mnohých stránkach vyvíjať a v niečom aj zlepšovať a v roku 1867 došlo k Rakúsko-Uhorskému vyrovnaniu. V podstate sa stala vec dovtedy nevídaná, pretože sa krajina rozdelila na dve rovnocenné časti, ktoré zároveň ostali spojené iba osobou cisára, spoločnou menou a niektorými ministerstvami.

V roku 1892 v celej monarchii urobili menovú reformu a namiesto starej meny zaviedli koruny.  Koruny mimochodom od vtedy u nás v rôznych obmenách platili až do roku 2009, kedy ich nahradilo Euro. Tie Rakúsko-Uhorské koruny z roku 1892 aj v podstate boli niečo ako dnes Euro. 

Mince platili vo všetkých krajinách monarchie a zároveň mali rôznu podobu, podľa toho či boli razené pre Rakúsku alebo Uhorskú časť ríše. Bankovky boli pre zmenu mnohojazyčné. Mali maďarskú a Rakúsku stranu a vrámci nich boli ešte aj texty v niektorých ďalších jazykoch ktorými rozprávali rôzne národy v ríši.

Ani rozdelenie ríše na dve časti napokon nestačilo na zachránenie monarchie. Problémy naďalej rástli a úplným koncom bola prvá svetová vojna 1914-1918 z ktorej Rakúsko-Uhorsko spolu s Nemeckom vyšlo ako porazené a monarchia sa definitívne rozpadla na krajiny národov, ktoré ju dovtedy tvorili.  Za tisíc rokov sme spoločne čelili všetkým ťažkým časom, a po každej pohrome sa nanovo budovala krajina, v ktorej by sa dobre žilo. Chyby z posledného storočia tejto veľkej krajiny ale spôsobili, že sa Rakúsko-Uhorsko zapísalo do dejín ako „Žalár národov“ Uprostred tejto nešťastnej vojny v roku 1916 zomiera aj cisár František Jozef.

Štúrovci

V devätnástom storočí sa svet veľmi rýchlo menil. Prestávali to byť krajiny panovníkov, ktorí sa hašterili o to, komu bude patriť väčší kus zeme a postupne sa do popredia dostávalo slovo NÁROD. Tie národy tu v kráľovstvách, kniežatstvách a cisárstvach boli v podstate odjakživa, no zrazu prišla doba, kedy si ľudia začali viac uvedomovať aké dôležité je vidieť seba ako súčasť nejakého národa, kultúry a spoločných hodnôt. Dialo sa to vo všetkých krajinách Európy. V Anglicku, Francúzsku či v Nemeckých krajinách si ľudia začali viac vážiť svoju národnú minulosť, či legendy dávnych čias o kráľovi Artušovi, dávnych galských hrdinoch či Nibelungoch strážiacich zlatý poklad. Začali vznikať prvé národné múzeá, ktoré mali vzbudiť v ľuďoch hrdosť na vlastnú minulosť.  Príkladom by mohlo byť svetoznáme Britské národné múzeum v Londýne, kolosálna zbierka dejín celého ľudstva.

V tom roku 1848, kedy sa celou Európou prehnali revolúcie proti starým poriadkom nešlo u nás len o zrušenie poddanstva a zvýhodňovania šľachticov pred obyčajnými ľuďmi v bežnom živote. Bol to zároveň zápas o to, aby všetky národy žijúce v obrovskej Habsburskej ríši mali právo a možnosť rozvíjať svoj jazyk a kultúru. V tomto zápase bol nesmierne dôležitý velikán našich národných dejín Ľudovít Štúr a jeho nasledovníci.

Už v roku 1844 získal od panovníka povolenie vydávať „Slovenskje národnje novini" s literárnou prílohou „Orol tatránski“.

Ak ti na prvý pohľad udrelo do očí, že to nie je napísané správne, tentoraz to nie je môj preklep. Ľudovít Štúr, podobne ako pred ním Anton Bernolák bol jazykovedec, a v tých časoch národného uvedomenia sa rozhodol že ujednotí spisovnú Slovenčinu. Na Slovensku bolo a je možno aj viac nárečí ako v celom Francúzsku. Štúr si uvedomoval že je to aj vplyvom okolitých národov a tak si za základ čistej Slovenčiny vybral tú, ktorou sa hovorilo na strednom Slovensku. V tých názvoch novín chýbajú ypsilony pretože tvrdé „Y“ nepovažoval za dôležité.

V tých revolučných rokoch sa podarilo pre ľudí vybojovať väčšie slobody, no pre Slovenský národ za ktorý Ľudovít Štúr so svojimi nasledovníkmi bojoval nastali veľmi zlé časy. Po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní získali Maďari to, za čo bojovali vo všetkých tých protihabsburských povstaniach od bitky pri Moháči v roku 1526. Získali vlastnú krajinu pre vlastný národ. Uhorsko bolo ale krajinou mnohých národov a mnohých jazykov.

Získali to, po čom túžili, no namiesto toho aby podporovali ostatné národy a jazyky vo svojej krajine, začali robiť všetko preto, aby tieto ostatné národy zabudli kto sú a ako znie ich reč.  Začali robiť všetko preto, aby v Uhorsku bol len jeden národ.

Ľudovít Štúr a jeho nasledovníci, J.M.Hurban, M.M.Hodža a mnohí ďalší tak museli roky zvádzať zápas o to, aby si Slováci zachovali svoj rodný jazyk a kultúru. Dnes si len veľmi ťažko dokážeme predstaviť, že mohol byť v tých zložitých časoch niekto prenasledovaný či dokonca väznený len preto, že zbieral slovenské ľudové rozprávky alebo písal knihy alebo čo i len básne v Slovenčine.

Tri slovenské gymnáziá

Výsledkom revolúcie v 1848 bolo aj to, že aj deti obyčajných ľudí mohli študovať na vyšších školách a mať budúcnosť, ktorá bola pred tým väčšinou len pre vyvolených zo šľachtických rodín.  Postupne tak na Slovensku (v tom čase v hornom Uhorsku) vznikli tri slovenské gymnáziá na ktorých sa vyučovalo v Slovenčine.

V roku 1862 vzniklo v Revúcej úplne prvé gymnázium na ktorom sa vyučovalo v Slovenčine, v roku 1866 sa pridalo gymnázium v Turčianskom Svätom Martine a roku 1869 bolo založené gymnázium v Kláštore pod Znievom.

Bol to veľmi sľubný začiatok na ceste stať sa múdrym a vzdelaným národom, no prišli časy, keď sa všetko zmenilo. V rokoch 1874-1975 boli všetky tri násilne zatvorené a žiaci museli buď odísť domov, alebo prejsť na gymnáziá z maďarským vyučovacím jazykom.  V Martinskom gymnáziu napríklad od založenia školy po zatvorenie študovalo vyše 600 žiakov z celého dnešného Slovenska. V budove niekdajšieho gymnázia v Revúcej môžeš dnes navštíviť veľmi peknú a zaujímavú expozíciu o školstve v tých časoch ale aj ľuďoch, vďaka ktorým to všetko vôbec bolo možné vytvoriť.

Na záver ešte pár miest, ktoré by sme mali poznať...

Slavošovce a rodný dom Pavla Dobšinského

Veľmi zaujímavým miestom ktoré ťa môže vtiahnuť do tých čias je aj Pamätná izba Pavla Dobšinského v dedinke Slavošovce neďaleko Revúcej.

Je to rodný dom kňaza, etnológa a pedagóga, ktorý venoval nesmierne úsilie mapovaniu a zhromažďovaniu informácií o kultúre a tradíciách zo všetkých kútov Slovenska. Predovšetkým ho fascinovali Slovenské ľudové rozprávky, ktorých zbieraniu zasvätil takmer celý život.

Uhrovec a Múzeum v Modre

Velikána našich národných dejín Ľudovíta Štúra môžeš bližšie spoznať v Uhrovci, kde je jeho rodný dom a pamätná izba. Tento dom je veľmi zaujímavý aj preto, že sa v ňom narodili hneď dve veľké osobnosti. Sto rokov po Štúrovi sa v tom istom dome narodil iný významný človek, tentoraz 20.storočia, Alexander Dubček (o ňom ale nabudúce, v poslednej kapitolke našej cesty Slovenskom).

V Modre, mestečku na západnom Slovensku môžeš nájsť múzeum Ľudovíta Štúra. Je to veľká expozícia, ktorá sa venuje celému jeho životnému dielu ale aj súkromnému životu. Práve v tomto dome v roku 1856 prežil posledné dni svojho života.

Miesta, ktoré v 19.storočí zmenili svoj vzhľad

...z predchádzajúcich kapitol už vieš, že mnohé krásne miesta práve v 19.storočí zanikli. Hrad Čabraď podpálili jeho majitelia, z Devína si Francúzi urobili strelnicu a mnohé iné pekné miesta opustené pohltila okolitá príroda. V tom zvláštnom storočí, kedy sa všetko rýchlo menilo a krajinou sa napríklad začali preháňať prvé vlaky ľudia pocítili túžbu vrátiť sa v mysli do čias, ktoré boli pred tým.  Z dejín umenia vieme že v priebehu stáročí sa postupne vystriedali antický svet, románske a gotické umenie so svojimi vysokými katedrálami, renesancia so svojím návratom k Antike, baroko a rokoko so svojimi ozdôbkami, či neoklasicizmus a empír so svojim obdivom k starovekému Rímu. V devätnástom storočí sa stavitelia znovu vracali k dávnym slohom a vznikali tak veľmi zaujímavé stavby, ktoré sa tak javili akoby boli z úplne inej, dávnej doby.  Vznikli tak neorománske, neogotické, neorenesančné či neobarokové budovy. Niekedy to boli paláce a kaštiele, inokedy kostoly, či úradné budovy alebo múzeá. Áno, tušíš správne že to „NEO“ znamenalo, že kostolík nie je barokový ale „novobarokový“.

Keď v roku 1896 v Uhorsku prebiehali veľké miléniové oslavy (tisíc rokov od príchodu Maďarov do Európy), celá Budapešť (vtedy hlavné mesto krajiny) sa skvela novotou, no zároveň pôsobila akoby v nej veľkí stavitelia žili a tvorili celých tisíc rokov. Všetko to ale boli nové budovy. Od nešťastnej bitky pri Moháči bola hlavným mestom krajiny Bratislava. Budapešť sa stala po stáročiach hlavným mestom krajiny, no v podstate to bol Budínsky hrad a rybárske mestečko Pešť na druhom brehu.

Celá Budapešť preto dostala úplne ale že fakt úplne novú tvár. Veľmi známa je napríklad budova maďarského parlamentu. Jej stavitelia sa inšpirovali Londýnskym parlamentom a postavili ho ako neogotický.

Takže stavali sa úplne nové, no starobylo pôsobiace budovy ale mnohé stavby vtedy zároveň dostali tiež novú tvár. Veľmi pekným príkladom je Bojnický zámok. Pôvodne tu stál románsky hrad z dvanásteho storočia. V priebehu stáročí sa samozrejme rozrastal a menil. V roku 1662 ho rodina Pálfiovcov zrekonštruovala a do podoby v akej sa dožil devätnásteho storočia.

Posledný z rodu Pálfiovcov, Ján František urobil v rokoch 1889-1910 poslednú, najrozsiahlejšiu prestavbu. S pomocou výnimočných architektov vytvoril z nenápadnej ošumelej stavby rozprávkovo pôsobiaci stredoveký zámok. V roku 1939 zámok kúpila bohatá obuvnícka firma Baťovcov, no po druhej svetovej vojne im ho štát skonfiškoval. Veľkou tragédiou hradu bol ničivý požiar v roku 1950. Našli sa ale múdri ľudia, ktorým na ňom záležalo a o dvadsať rokov neskôr bol zrekonštruovaný vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.

Oravský hrad je rovnako starobylé miesto. Na pôvodnom mieste dreveného hrádku na 112 metrov vysokej skale v 13.storočí postavili kamenný hrad. Mal strážiť okolitú krajinu a brod cez rieku. Ako mnohé iné podobné miesta sa stáročiami rozrastal a menil a vďaka tomu že patril veľmi bohatej a vplyvnej rodine Turzovcov, dožil sa osemnásteho  storočia v celku dobrom zdraví. V roku 1800 ale komplet vyhorel a devätnáste storočie strávil v podstate ako rozpadávajúca sa ruina. Čiastočne ho opravil nasledujúci majiteľ František Zichi, no dnešnú podobu získal až najväčšou rekonštrukciou v rokoch 1906-1912 za Františka Pálfiho.

Blízko Bratislavy, na mieste kde už za rímskych čias stál vojenský tábor a dedinka remeselníkov, v trinástom storočí vznikol hrad. V rokoch 1843-1850 tu František VIII. Zichi-Ferraris dal postaviť neogotický kaštieľ.

Keďže jeho manželka pochádzala z Anglicka, zámok postavil tak akoby bol niekde v Cornwalle. Počas ďalších úprav v roku 1881 dokonca pribudol rozsiahly park. Dve svetové vojny boli smutnou kapitolou v jeho dejinách. Počas prvej svetovej vojny tu bola vojenská nemocnica a počas druhej svetovej vojny ho najprv obsadili Nemci a o rok neskôr soviecki vojaci, ktorí ho v priebehu jedného týždňa komplet  vydrancovali. V roku 1982 sa začali práce na jeho záchrane no nikdy sa nedokončili a jeden z najkrajších neogotických zámkov v Európe tak postupne chátra a pohlcuje ho okolitá príroda.