O začiatkoch

… ono sa to celé v podstate začalo už omnoho skôr. Od roku 2005, keď som začal učiť v ZUŠ Valaská, sme s niekoľkými žiakmi, ktorí sa chceli pridať, strávili vždy prvý deň prázdnin na spoločnom opekaní. Zakaždým to bol veľmi pekný čas, pretože všetky povinnosti, ktoré nás celé mesiace zapĺňali, boli zrazu za nami, a pred nami bol na horizonte len čas oddychu. V júni 2008 mi však napadlo, že to opekanie bude trochu iné…, že to už nebude len na blízkych kopcoch v okolí Valaskej, ako roky pred tým, ale že sa vyberieme trochu ďalej. Keď som navrhol, že by to mohol byť celodenný výlet na Muránsky hrad, stretol som sa s prekvapivým záujmom, a tak v to ráno prvého prázdninového dňa sa nás na vlakovej stanici stretla vcelku veľká skupinka. Z dedinky Muráň sme vyrazili na dlhý pochod hore strmým úbočím a už vtedy, cestou hore, sme spriadali plány, že to nemusí byť posledný výlet. Výhľad, ktorý nám skalný masív Muránskeho hradu ponúkol, nebol len výhľadom na okolité lúky, doliny, skalné bralá a chumáče hôr. Vtedy som to ešte tak nevidel, no bol to výhľad oveľa ďalej. Ďalej, než sme vtedy dovideli. Domov sme v ten deň síce prišli unavení, no s veľkým očakávaním toho, čo zažijeme na najbližšej výprave. To leto sme každú stredu vyrazili na iné pekné miesto a zakaždým sa v priebehu dňa vynoril plán na ten ďalší spoločný deň. Dohromady sme v to leto roku 2008 zažili osem výprav, na ktorých sme spoznali Chopok, Ďumbier, nádhernú dedinku Špania Dolina a vrch Pansky Diel, z ktorého bol úžasný výhľad na Banskú Bystricu a jej široké okolie, Pustý hrad a Zvolenský zámok. Bystriansku jaskyňu. Uskutočnili sme však aj prechod tiesňavami Slovenského raja. Posledný deň leta na Očovských leteckých dňoch to cestou domov znovu bolo o plánoch… o plánoch na to ďalšie leto.

Nasledujúci školský rok prešiel ako voda a znovu prišiel prvý prázdninový deň. To som už vedel, že to znovu bude leto plné nových cieľov a poznávania, či už prírodných krás, alebo histórie Slovenska. Na ten deň som naplánoval prechod z dedinky Králiky pri Banskej Bystrici cez hrebeň Kremnických vrchov až do slávnej Kremnice… Na začiatok leta dosť náročná výprava, no všetci boli z toho, čo videli, takí ohúrení, že únava akosi musela počkať.

Tá nás dobehla, až keď sme si sadli vo vlaku cestou domov. Vtedy, predstavujúc si mapku našich dovtedajších cieľov, som si pomyslel, ako ďaleko sme sa zrazu ocitli… taký zvláštny „Marko-Polovský“ pocit, no to som ešte netušil, kam všade nás v ten rok odvaha a túžba poznávať zaveje.

V to leto sme spoznali mnohé pamiatky Liptova, Spiša, v okolí Žiliny hrady Strečno a Varín, no veľkolepým záverom prázdnin pre nás bola výprava za Maďarské hranice

na hrady Šalgo a blízku Šomošku so skalným vodopádom, a úplne nádhernou bodkou za oným letom pre nás bol západ slnka na Fiľakovskom hrade. Beztak teplé farby oranžovo-hnedého hradného brala boli v tej chvíli ešte žiarivejšími. To by mohlo byť perfektným záverom skvelej, v tom roku už v poradí druhej sezóny výprav za poznaním… Ten rok však bol trochu iný v tom, že naše cesty pokračovali aj počas jesenných mesiacov a úplným záverom roka pre nás bola naša prvá výprava do Prahy. To bola zároveň naša prvá spoločná „viacdňovka” a otvorila ďalší rozmer našich ciest. Pražský hrad, Vyšehrad, všetky galérie so svojimi aktuálnymi výstavami a všeličo iné sa nám počas nesledujúcich rokov stalo cieľom dovedna päťkrát.

O ceste krajinou i rokmi

V nasledujúcich rokoch sme okrem mnohých úžasných miest na Slovensku začali postupne objavovať aj juh Poľska s jeho malebnými hradmi Niedzica a Czorstyn, sever Maďarska posiaty sieťou stredovekých hradov a prírodnými krásami, o ktorých sme dovtedy netušili a, samozrejme, Čechy a aj blízke pohraničie v Rakúsku s jeho pamiatkami z čias starovekého Ríma, ale aj stredoveku. To už však neboli jednodňové výjazdy vlakom alebo autom, ale výpravy plánované viac týždňov a trvajúce niekoľko dní.

Keďže v hociktorom regióne Slovenska či v okolitých krajinách je toľko krásnych miest, že by sa za tých pár dní určite nedali stihnúť, boli to vždy cesty tematicky zamerané na konkrétnu vec. Vznikla tak napríklad výnimočná viacdňová výprava v roku 2013 do Maďarska, kde sme sa zamerali na objavovanie pamiatok z antických čias, keď to bola Rímska provincia Panonia, alebo cesta na Spiš, kde sme za jeden letný deň navštívili osem významných miest Spišskej gotiky.

Je možno historickou prirodzenosťou nášho kúta sveta, ktorý bol vždy dejiskom dôležitých udalostí, alebo možno aj vecou nášho záujmu, že dosť veľkú časť našich cieľov tvoria hrady a zámky. Za tých desať rokov sme navštívili jedenásť krajín Európy a v nich sme len hradov a zámkov spoznali 146. S našimi dejinami súvisia aj iné zaujímavé miesta, a tak sme na našich cestách postupne spoznávali aj miesta Slovenskej ľudovej kultúry.

Od drevených kostolíkov na krajnom východe cez väčšinu skanzenov, vrátane Zuberca, Pribyliny či Bardejovských kúpeľov, až po Plávajúci mlyn v Kolárove sme spoznávali estetický, ale aj duchovný svet našich predkov. Zvlášť v roku 2016, keď sme finišovali s literárno-výtvarným projektom „HAIKU INAK“, sa nám tieto miesta stali dôležitými. Výtvarne, ale aj literárne sme spracúvali tému „Folklór“ a na mnohých týchto miestach sme tvorili priamo v plenéri, čím sme opäť posunuli naše výpravy do ďalšieho rozmeru.

A ešte jeden veľmi dôležitý rozmer naše výpravy mali. Ako plynuli roky ciest a cieľov, zo žiakov sa postupne stali priatelia, s ktorými následne vznikali úžasné výtvarné projekty. Nebol to už totiž výhradný vzťah učiteľ a žiaci, ale forma spoločenstva ľudí – priateľov, ktorým je spolu dobre, či už na cestovateľských akciách, alebo pri tvorbe spoločných veľkých výtvarných projektov.

Okrem toho mnohé z našich ciest viedli aj do gotických či románskych kostolíkov – k pamiatkam, ktoré nie sú turisticky prístupné, pretože sú to stále živé chrámy. Vznikla tak séria výprav, obohatením ktorých bola účasť na Svätej omši v obklopení freskami pamätajúcimi osudy tisícok ľudí. Tieto výpravy sme po jednej milej udalosti nazvali „Lastovičkárne“ a rozmer spoločenstva rovnako naladených priateľov to ešte viac upevnilo. Navštívili sme na nich viackrát napríklad nádherné kostolíky v Čeríne, Ponikoch či Zolnej a aj keď to neboli pompézne výpravy do ďalekých svetov, práve na tieto nedeľné predpoludnia spomínam najradšej. Boli sme na nich priateľmi, ktorých okrem záujmu o umenie a tvorbu spájala aj inklinácia k vyšším hodnotám viery a túžba spoznávať krásno… to vonkajšie v kráse navštívených miest, ale aj to hlboké, čo nás robí lepšími ľuďmi.

O cestách za umením

Sme v prvom rade výtvarníci, a tak nie div, že mnohé naše cesty smerovali práve do múzeí a galérií. V prvých rokoch to boli galérie v blízkom okolí a napríklad galérie v Banskej Bystrici. Vďaka svojej bohatej obmieňanej ponuke sa nám stali v podstate permanentným cieľom. Viackrát sme rovnako navštívili aj Považskú galériu v Žiline a galériu v Považskom múzeu v blízkom Budatíne. Okrem stálej expozície venovanej Vincentovi Hložníkovi sme sa tak stretli s dielami známych Surrealistov na čele so Salvadorom Dalí, ale aj s Pablom Picassom a mnohými ďalšími autormi svetových mien. Andyho Warhola sme niekoľkokrát spoznávali priamo v jeho galérii v Medzilaborciach, no stretli sme sa s ním aj v galérii moderného umenia DANUBIANA, či na výstave

„Andy Warhol a Júlia“ v Košickej galérii v roku 2010. Z množstva galérií na Slovensku, ktoré nám viackrát boli inšpiráciou, myslím, určite treba ešte spomenúť Galériu Márie Medveckej v Tvrdošíne, Galériu Ľudovíta Fullu v Ružomberku či viaceré galérie v Bratislave, Zvolene či v Strážkach.

Neostali sme ale iba pri galériách na Slovensku. Už tretí rok našich ciest sme zakončili výpravou do galérií vo Viedni, kde sme videli rozsiahlu výstavu Pabla Picassa, ale na vlastné oči sme prvý raz videli aj diela z rúk Leonarda da Vinci, Egona Schieleho či iných velikánov svetovej maľby. Naše ďaleké cesty za umením nás ešte viackrát odviali napríklad do galérií v Prahe, Kutnej Hore, Budapešti, Krakove, v Slovinskej Ľubľane či chorvátskych mestách Dobrijn a Šibenik. Je tak trochu symbolické, že práve na desiate výročie našich ciest sme urobili svoju dosiaľ najlepšiu výpravu za umením, keď sme sa jedno ráno zobudili v Paríži. Či už Louvre s jeho kolosálnou zbierkou umenia starého sveta, pompézny Zámok Versailles, ale aj Múzeum Orsay, kde sme mohli s údivom stáť pred dielami velikánov maľby devätnásteho storočia, to všetko nám bolo doslova splneným umeleckým snom.

Na záver úvodu… 

Na našich 230 cestách sme za tie roky mali a spoznali v jedenástich krajinách Európy 372 cieľov od prírodných cez kultúrne až po historické a dohromady sme na nich strávili 314 dní.

Obsahom knihy, ako aj výstavy pri príležitosti ktorej vznikla, sú naše spoločné spomienky na výpravy a úžasný čas, ktorý sme na nich strávili. Sú tu fotografie, na ktorých sa, myslím, nájdu všetci, ktorí sa kedysi nakrátko či nadlho stali vzácnymi účastníkmi a našimi priateľmi a sú tu maľby, ktoré vnikli od júla do novembra roku 2017 ako moje osobné reminiscencie na miesta a chvíle natrvalo uložené v pamäti ako krásne.

Mgr. Rastislav Turňa

vedúci Výtvarného odboru ZUŠ Valaská